Gajary » archive for 'O Gajaroch'

Významní gajarania: Milan Markoviè

  • April 18th, 2007

Uèite¾, novinár, publicista, herec, hudobný skladate¾, talkmaster, scenárista, humorista a satirik Milan Markoviè sa narodil sa v r. 1943, je ženatý (manželka Marta), má dve deti – dcéru Miroslavu (*1966) a syna Miroslava (*1971). Študoval na Pedagogickej fakulte UK v Trnave a Filozofickej fakulta UK v Bratislave. Bol uèite¾om na ZDŠ Gajary a ZDŠ Bratislava-Slovany (slovenský a ruský jazyk), redaktorom Uèite¾ských novín, redaktorom Ès. rozhlasu v Bratislave a èlenom Radošinského naivného divadla (herec, autor piesní ). Od roku 1986 je v slobodnom povolaní ako scenárista, herec, moderátor a kabaretiér.

Významní gajarania: Terézia Hurbanová-Kronerová

  • April 15th, 2007

Terézia Hurbanová,, vyd. Kronerová (* 22. jún 1924, Gajary – † 15. jún 1999, Bratislava) bola slovenská hereèka. Matka hereèky Zuzany Kronerovej, manželka herca Jozefa Kronera.

V roku 1943 absolvovala štúdium herectva na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. V rokoch 1943 – 1944 èlenka Slovenského ¾udového divadla v Nitre, 1945 – 1956 Armádneho divadla v Martine a od roku 1956 èlenka èinohry SND v Bratislave. Od konca 50. rokov 20. storoèia vytvorila rôznorodé úlohy aj v televízii.

Filmografia:
* 1963: Výhybka (Dudekova sestra)
* 1968: Stopy na Sitne (Kašková)
* 1973: Hriech Kataríny Padychovej (Drnaèka)
* 1973: Oèovské pastorále (baèova žena)
* 1974: Kto odchádza v daždi… (Èuvalová)
* 1976: Do posledného dychu (Kollárová)
* 1979: Choï a nelúè sa (Cáfiková)
* 1984: Na druhom brehu sloboda (Kalinová)
* 1989: Právo na minulos (Hasprungová)

zdroj: wikipedia.sk

Povesti: Vodná panna

  • October 9th, 2005

Okolie Gajár bolo plné rôznych màtvych ramien a rybníkov, z ktorých mnohé patrili Štefanovi Mikulovi – vášnivému rybárovi. Celé dni vysedával pri vodách a zabavil sa až do polnoci. Pri poslednom hodení siete mu v nej uviazla velikánska štuka, ktorú len ažko vytiahol. Ani ju nedal k ostatným do vreca, ale celú sie si prehodil cez plecia a šuku niesol v nej domov. Keï prechádzal posledný most pred Gajarmi, poèul spod mosta ¾udský hlas, ktorý volal: „Raro“. V tom sa ozvala šuka na Mikulovom chrbte: “Raro je v mechu, strýc Mikula ju majú v strehu“. Viac nebolo starému Mikulovi treba , rýchlo hodil sie zo šukou na zem a prášil domov ako bez duše. Nuž takto vyrozprávali príbeh dôchodkyne v klube dôchodcov ako si zo starým Mikulom zahrala vodná panna.

Povesti: Radzá sa jak Gajarané

  • October 9th, 2005

Toto porekadlo je rozšírené po celom Záhorí a používa sa pri tej príležitosti, keï sa ¾udia nevedia na nieèom dohodnú, hoci sa o tom dlho dohadujú. No a ako vzniklo? Zaèiatok 18. storoèia bol v znamení ve¾kých neúrod. ¼udia hladovali, nebolo peòazí a tak zaèali kradnú. Z domu utekali najmä mladí ¾udia a skrývali sa po lesoch. Ich sídla boli hlavne severne od Gajár, kde boli tmavé lesy a kde sa mohli dobre poschováva aj z korisou. Aby sa im lepšie lúpilo združovali sa do zbojníckych družín a potom sa nebáli vylúpi hocaký kaštie¾, èi bohatšieho gazdu. Jedna z družín však bola prezradená istým sedliakom, ktorý ich náhodne objavil a oznámil to hajdúchom. Zbojníkov chytili a pozatvárali. Zemepán Pálfi sa chcel sedliakom za to odmeni, chcel im odpusti zosyp deviatku obilia, ale mali sa k nemu osobne do mesiaca dostavi. Rados v mesteèku bola ve¾ká, ale vyskytol sa problém koho tam posla. Chceli ís všetci, každý o sebe tvrdil, že je ten najlepší a najvýreènejší, aby mohol obec zastupova. Rokovanie bolo ažké, nik nechcel ustúpi, každý videl nedostatky na tom druhom. Takto z hádaním prešla i mesaèná lehota a milí Gajarania museli deviatky odovzdáva až do zrušenia poddanstva. Preto tam, kde sa ¾udia nevedia dohodnú sa povie „nuž radzá sa jak Gajarané“.

Významní gajarania: PhDr. Július Špánik

  • October 9th, 2005

Bol jednám z prvých uèite¾ov na novootvorenej meštianskej škole. Ako mladý uèite¾ sa pustil do kultúrneho zve¾aïovania obce. Bol ve¾kým športovcom. Spolu z priate¾mi založil v roku 1932 Športový klub Gajary. V roku 1936 inicioval založenie Miestnej skupiny Matice slovenskej, èím sa Gajary dostali do ve¾kej rodiny matièiarov. J. Špánik bol jej dušou. Organizoval divadelných ochotníkov, režíroval divadelné predstavenia i sám úèinkoval ako herec. V škole pri rôznych príležitostiach organizoval programy, písal scénky a výstupy. Bol aktivistom v Jednote Orol a v iných katolíckych spolkoch. O Gajaroch písal do rôznych èasopisov, èím obec ve¾mi popularizoval. Bol aktívny pri každom kultúrnom podujatí. Nezanedbával ani osobné vzdelanie. Svojou usilovnosou získal vysokoškolské vzdelanie stredoškolského profesora ukonèené doktorátom filozofie. Po skonèení druhej svetovej vojny, keï sa znovu zaèína organizova politický život, dal sa na politickú dráhu. Sal sa jedným z lídrov v Demokratickej strane, ktorá ho nominovala na svojej kandidátke na poslanca pražského parlamentu. Po zvolení za poslanca Demokratickej strany bol èlenom jej poslaneckého klubu. Nebol pasívnym poslancom potrebným iba na hlasovanie. Jeho parlamentné reèi boli brilantnou ukážkou zmýš¾ania èloveka, ktorý je oddaný svojmu národu a svojej viere. Spolu s ostatnými poslancami nekompromisne hájil záujmy Slovenska, najmä proti totalite, ktorá sa k nám tlaèila z Èeska. Po februárovom prevrate, keï bola likvidovaná Demokratická strana, zaèala sa jeho životná kalvária. Musel opusti Bratislavu i strednú Školu a na dlhý èas sa presahova do skromného domèeka svojej manželky v Gajaroch. Musel ís manuálne pracova ako obyèajný robotník na jakubovské rybníky. Po ukonèení prác sa stal liaharenským majstrom na hydinárni v Malackách. I tu preukázal svoje organizaèné schopnosti a svoj úsek viedol ve¾mi dobre. Zároveò sa venoval štúdiu a písaniu dejín SNP z h¾adiska kontraverzných poh¾adov. Publikova nemohol. Bol neustále pod doh¾adom ŠtB ako všetci bývalí poslanci Demokratickej strany. Písal scenáre besiedok a estrád pre rôzne organizácie a inštitúcie, èo sa mu stalo osudným. V jednej scénke si totiž dovolil prirovna predsedu JRD k baranovi, ak nevie pre èlenov JRD obstara peniaze. Bola to urážka verejného èinite¾a – bol odsúdený na polroèné väzenie bezpodmieneène. Po rehabilitácii nastúpil za profesora malackého gymnázia, odkia¾ ho povolali ako odborníka do Výskumného ústavu pedagogického. Pracoval na odbore stredoškolského štúdia. Podie¾al sa na tvorbe nových uèebníc a na tvorbe osnov. Nasahoval sa z rodinou do vráteného bratislavského bytu. V Bratislave v roku 1994 zomrel, ale pochovaný je v Gajaroch.