Gajary

Národopis: Krstenie

• April 16th, 2007

Po svadbe sa oèakával už iba prírastok do rodiny, èo bývalo takmer pravidelne do roka. Tehotné ženy si dávali ve¾ký pozor aby sa nezhlédli na maliny, na oheò alebo na zajíca. Keï sa diea narodilo mali zase obavu z ušknúca (urieknutia), na ktoré zva¾ovali všetky detské neduhy, alebo úmrtnos detí, ktorá bola zvyèajne 50 percent. Roboty sa im až do pôrodu ušlo dostatok, preto sa deti rodili slabé a neduživé, ktoré do roka zomierali. Z toho dôvodu diea èo najskôr pokrstili. Za kmotrov si volali zväèša deti svojich krstných rodièov, aby sa kmoterstvo nepretrhlo. Kmotra dávala do duchénky 1 zlatku. Z malého pohana sa krstom stal malý kresan, èo sa patriène slávilo. Kmotra nosila kútnici po 4 dni obedy. Prvý deò mäsovú polievku, varené mäso, varené sušené trnky a ako zákusok boží miuosci. K tomu patril i liter vína. Na druhý deò to boli šisky, na tretí priniesla babu a makovník a na štvrtý deò ve¾ký koláè. Žene sa po pôrode hovorilo kútnica. V izbe, kde bývala mala totiž v kúce poste¾ oddelenú po 6 týždòov puachtú. Pri pôrode i pri krste asistovala pôrodná baba, ktorá chodila diea do krstu i kúpa. Doprevádzala mladú matku aj na úvod. Ak kútnica zomrela pred úvodom, farár vykonal obrad v dome, alebo ju priniesli do kostola, kde ju požehnal ako živú.

Národopis: Pohreb

• April 15th, 2007

Pohrebné zvyky sú podobné na celom Záhorí. Kedysi ¾udia verili, že smr predchádzajú rozlièné znamenia. Napr. Keï kuvikal pri dome kuvik, niekomu z domu predpovedal skorú smr. Náhle zastavenie hodín je znamením, že niekto blízky v tej chvíli zomrel a pod. Kedysi zomierali ¾udia väèšinou doma za prítomnosti rodiny, ktorá sa pri ich lôžku modlila za ¾ahkú smr. Màtvemu zatlaèili oèi, umyli ho a obliekli. Do zopnutých rúk mu vložili ruženec, krížik alebo svätý obrázok a uložili ho na postuáni, pokia¾ stolár nezhotovil na mieru truhlu, do ktorej ho potom vložili. Deom dávali do truhly šesták, vraj na oferu. Zvykom bolo vklada do truhly i posvätné byliny. V izbe, kde bol màtvy vystretý, zastreli zrkadlo šatkou. Po celý èas sa pri òom modlila modlenica (obecná žobráèka). Veèer sa schádzala k modlitbe rodina a známi, èo sa robí i dnes. Keï màtveho vynášali pootvárali sa okná, aby jeho duša mohla ¾ahšie dom opusti. Rozlúèka zo zosnulým bola pred domom. Rakvu odniesli na cintorín na márach chlapi z rodiny, alebo susedia. Ak zomrel chlapec alebo dievèa, doprevádzali ho na jeho poslednej ceste družièky a družbovia v krojoch, ktorí niesli truhlu, za ktorou išiel symbolický ženích, alebo nevesta z vienkom. Dnes chodia dievèence v dlhých šatách, mládenci vy tmavých oblekoch. Po pohrebe bol kar, na ktorom pokraèovali modlidbami za màtveho. Ako pohostenie sa podávali koláèe z èajom.

Národopis: Hody

• April 14th, 2007

Nielen rodinné udalosti, ale i sviatky mali svoje zvyklosti. Chýr o gajarských hodoch sa niesol široko-ïaleko. Odbavovali sa 20. augusta, v deò Zvestovania Pane Márii, ktorej je chrám zasvätený. Dnes, keï väèšina ¾udí dochádza do zamestnania, sa svätia najbližšiu nede¾u. Hody niesu záležitosou len miestnych obèanov. Pretože Gajarania sú roztratený po celom svete snažia sa aspoò tento deò preži vo svojom rodnom hniezde v kruhu svojich blízkych, príbuzných a známych. Hostia však prichádzajú i z blízkeho okolia – najmä mládež, ktorá sa teší na tancovaèku. Niekedy sa to nezaobíde bez potýèky. Najväèšiu rados však prežívajú deti. Kolotoèe sa toèia celý deò, hudba sa rozlieha po dedine a nechýbajú ani krámky s rozliènými lákadlami, kde utrácajú svoje našetrené peniaze. Na hody sa však treba pripravi, aby bolo hosom èo ponúknu zajes a vypi. Mnohé gazdinky vypekajú zákusky a koláèe po celý týždeò, zamestnané ženy ich už dnes kupujú v cukrárni. Kedysi trvali hody v Gajaroch tri dni, prý deò sa domáci venovali hosom, aby sa dobre cítili. Na druhý deò však hody patrili im. Na tretí boli už len hodky.

Národopis: Obytné domy

• April 13th, 2007

Príèní domy majú do ulice viac izieb. Najzaujímavejšie sú ve¾ké roz¾ahlé sedliacke domy. Z gánku (chodby uprostred domu) sa vchádza obojstranne do predných i zadných izieb a do kuchyne. Vpredu vyúsuje gánek na ulicu vzadu do dvora. Domy sú obyèajne stavané do L. Do ulice sú obývacie izby, za nimi kuchyòa. V dlhšej èasti do dvora sú komory, maštale, kôlne, údiareò a chlievy. Na konci bol okou pre voz. Vo dvore majú Gajarania skoro v každom dome letnú kuchynku, ktorá je akousi špecialitou. Pôvodne v nej varili pre domáce zvieratá. Sedliacky dom uzatvára vpredu široká brána, ktorou sa vchádzalo do dvora zo záprahom. Napojená na susedný dom vytvára uzavretý celok. Napokon bolo ve¾a malých domèekov – chalúpok, ktoré mali do ulice jednu izbu, za òou malú kuchynku, komoru, vo dvore mašta¾ku pre kozu, kurín èi chlievik pre ošípanú, prípadne i králikáreò. Milovníci holubov mali vo dvoroch holubníky na vysokých ståpoch. Húru – povalu nad obytnými miestnosami, komorami i mašta¾ami používali na uskladòovanie nepotrebných vecí. Vydláždené tehlami slúžili i na uskladòovanie obilia, ktoré sa vo¾ne sypané dobre presúšalo. V bohatých domoch bola i jedna z izieb ako parádní izba, do ktorej vodili vzácne návštevy hlavne na hody. V niektorých domoch mali pre rodièov výminku. Bola to izbièka s kuchynkou a komorou. Pri odovzdávaní majetku deom s totiž gazda vymínil, že bude ma vlastné obydlie a starostlivos, zo strany dedièa, ktorému odovzdával celý majetok. Po smrti rodièov prenajímali izbièky hoferom, t.j. nájomníkom. Kedysi to bolo poddaný bez pôdy, neskôr chudobný ¾udia. Zem – poduaha bývala ozaj zemou. Urobená z udúsanej žltnej hliny miešanej s plevami sa musela èasto vymazáva. Ešte v roku 1932 ju malo asi 30 percent domov. Neskôr sa podlahy dláždili tehlami, ktoré sa posýpali na nede¾u pieskom. Po nich prišli na rad drevné dlážky, ktoré sa dnes nahrádzajú parketami èi rôznymi podlahovými krytinami. Stropy sa robili drevené – doštené uložené na silných trámoch – hradách. Bývali pekne vyrezávané s letopoètom a iniciálkami gazdu, ktorý dom postavil. Na trámy sa vešali tanieriky, džbánky a obrázky. Priestor medzi trámami a stropom slúžil na uskladnenie kníh, èasopisov, kalendárov a pod. V jedálenskej miestnosti bola zvyèajne pekne vyrezávaná, ma¾ovaná, rohová lavica, pred ktorou bol podobne zhotovený stôl. Na stenách viseli obrázky svätých, medzi oknami kríž, na boku zrkadlo a v jednom kúte rohová skrinka, ktorej sa hovorilo kaslièka, do ktorej ukladali písacie potreby, doklady, peniaze a modlitebné knižky. V izbe, kde sa spávalo, bola väèšia poste¾ pre manželov, postele pre rodièov i deti, truhlice na sviatoèné šatstvo (kroj). Bývali pekne ma¾ované. Nechýbala ani šublátková truhlica, t.j. truhla z ve¾kými zásuvkami na prádlo, ruèníky, vlniaky a drobné èasti odevu. Prípadne do nej zamykali peniaze, cennejšie veci, dôležité doklady. Skrine dnešného typu prišli do módy neskôr, pretože nezodpovedali vtedajším potrebám. Nad poste¾ami mávali v niektorých domoch byduo (bydlo). Bola to dlhá húla na odkladanie denného šatstva, kožuchov, èižiem, perín a podobne. Postele zastlané perinami bývali prikryté vyšívanými prikrývkami, ktoré si nevesty prinášali do výbavy. Na vykurovanie miestnosti slúžila v kúte stojaca kach¾ová pec, na ktorej obyèajne spávali deti. Za domami sa rozprestierali humná zo stodolami. Pod¾a starých cisárskych predpisov sa mohli stodoly kôli požiarom stava iba mimo obytných èastí. Stáli v radoch za humnami. Na ich výstavbe prevládalo drevo.

Národopis: Jedlá

• April 12th, 2007

Hovori o tom, èo sa v Gajaroch jedáva dnes, nieje aktuálne ani potrebné. Kedysi mala každá obec, alebo urèitý kraj, svoje špeciálne jedlá. Bývali to jedlá skromné, sýte ale zdravé. Zachoval sa opis len niektorých z nich. Raòajky (sòídaòí) pozostávali zo zasmaženej polievky, alebo vareného mlieka z chlebom. Na desiatu sa jedával chlieb zo starým syrom, èo sa niekedy zapíjalo borovièkou. V nede¾u na obed sa varila polievka z údeného mäsa, ktoré sa jedlo zo zemiakovou omáèkou. Vo všedný deò to bývala polievka z fazule, hrachu, šošovice, polievka zeleninová, zemiaková, zelé (kapusta), makové slíže, alebo škubance zo zemiakového cesta, slížièky na krupici, jahlová kaša s oškvarkami, krupièná kaša, knedle z omáèkou a pod. Ob¾úbené boli pirohy plnené slivkovým lekvárom a posypané makom. Èasto s k polievke podávalo iba peèivo. Piekli sa tašky zo zemiakového cesta posypané krupicou, ktoré boli ve¾mi chutné, lekvárové osúchy, ktoré vymizli z pecami, douky peèené na platni posypané makom, oškvarkové pagáèe a pod. Sviatoèné peèivo boli kugle (bábovky), na Vianoce pletenky – cauty. Na fašiangy sa pražili šišky. Svaèina bola skromná. Najèastejšie to bol krajec chleba potretý bravèovou masou (masný chléb). Veèerali sa zvyšky od obeda, ale najèastejšie zemiaky alebo zemiaková kaša posypaná oškvárkami, alebo upraženou cibu¾kou, k èomu sa popíjalo èerstvo nadojené mlieko. Chlieb sa piekol z chlebovej múky (ražnej) na celý týždeò. Piekli ho doma vo vlastných peciach alebo u pekára. Dôležitou zložkou dedinskej potravy bolo bravèové mäso z ošípaných, ktoré si samy dochovali. Okrem itrnièek (jaternice) a prešburstu (tlaèenky) na rýchly konzum museli mäso zakonzervova, tak aby vydržalo èo najdlhšie. Konzervovali ho údením. Dlho ho moèili v rôsole a údili v komínoch, ktoré mali na tieto úèeli postavené. Peèénky a oškvárky zalievali do masti a ukladali do studenej komory, kde uskladòovali i sáduo v drevených geletkách. Pretože Gajarania sa èasto zdržiavali v Rakúsku, ovplyvnilo to èasom i spôsob ich stravovania. Mäso ktoré predtým èastejšie varili zaèali vypráža (viedenský rezeò – šnicla), zaèali pi na raòajky kávu, alebo èaj a v ich jedálnièku pribudla ryža, biele peèivo, zákusky (pocheraje) a pod. I popíjanie zmenilo svoj charakter. Miesto starodávnej borovièky konzumuje sa dnes množstvo rozlièných liehových nápojov, najèastejšie však vodka, alebo koòak, víno a v lete ve¾ké množstvo piva. Kedysi sa pivo varilo i v Gajaroch (štvr Pivovár).

• Previous Entries
• Next Page »