Gajary » archive for 'História'

Národopis: Svadba

  • April 11th, 2007

Najdôležitejšou udalosou v rodine bola svadba. Mala svoje pravidlá, ktoré sa museli zachováva. Tešili sa na òu starí aj mladí, dokonca aj tí ktorí sa jej nezúèastnili. Vstup do stavu manželského zaèínal námuvami a propíjaním. Keï už bola ruka v rukáve, vybral sa ženích z rodièmi k rodièom svojej vyvolenej na námuvy, aby sa dohodli na jej vene a dátume svadby. Keï sa nedohodli, hoci sa mladí mali radi, nebolo zo svadby niè. Mnoho manželstiev sa uzatváralo z rozumu. Mladí sedliak h¾adal ženu nielen pracovitú, ale bol rád keï i nieèo vyženil. Ve¾akrát staèilo k sobášu, keï mali v susedstve role, ktoré mohli spája. V dedine boli i ženy, ktoré chodili mladé páry namúvat. V dome mládenca vychva¾ovali dobré vlastnosti dievèaa, v dome dievèaa potom prednosti chlapca. Nezaobišlo sa to bez pohostenia. Ak sa námuvy podarili bola i dobrá odmena. Keï už bol deò svadby urèený, išli mladí na faru o ohuášky. Po zaplatení taxe ich pán farár po tri nedele zhodil z kancla, t.j. ohlásil ich úmysel vstúpi do stavu manželského. Vyzval veriacich keby vedeli o nejake zákonitej prekážke, pre ktorú sa manželstvo nemôže uzatvori, aby ju ohlásili na farskom úrade. Medzitým sa konali prípravy na svadbu. Ženích si vybral dvoch družbov – staršieho za svoju rodinu, mladšieho za nevestinú. Po tretej ohláške ženích so starším družbom pozývali svadobníkov. Pozývalo sa veèer zabúchaním na okno a vyrieknutím pozývacej formulky. Pozývali svadobníkov z oboch strán. Druhý raz pozývali už len družbovia. Sobáš a svadobné veselenie bývali najèastejšie v utorok. Svadba trvala 1-3 dni pod¾a toho, ako si kto mohol dovaoli. Tesne pred sobášom pozývali hosov na svadbu tretí raz, èo bolo zvyèajne povinnosou družièiek. Svadobníci zhromaždení u ženícha vybrali sa v sprievode hudby pre nevestu, kde ich èakali zamknuté dvere. Starší družba sa musel obraca, aby vtipne odpovedal na figliarsko otázky. Ešte i po otvorení dverí ho èakala povinnos vybra pre ženích a tú pravú spomedzi mladých dievèat i starých žien, ktoré mu predvádzali. Predviedli ju na žiados ženícha, po èom nastala odobierka od rodièov. Snúbenci si pok¾akli, poprosili rodièov o odpustenie a požehnanie do budúceho života. Ženích poïakoval rodièom svojej vyvolenej za jej vychovanie, èo sa neobišlo bez såz. V sprievode hudobníkov sa vybral sprievod do kostola. Družbovia krepèili a juchúkali. Nechýbali ani miestny po¾ovníci, ktorí sprievod doprevádzali stre¾bou a zvedavci, ktorý lemovali cestu, kadia¾ sprievod prechádzal. Po sobáši bola ofera, na ktorú si nevesta vypýtala peniaze od ženícha, aby v rodine nosiua kasu ona, nie muž. Zo sobáša odchádzali na faru na zápis. Pán farár zapísal novomanželov do sobášnej matriky. Vïaka týmto zápisom môžeme dnes sledova sobáše našich gajarských predkov po nieko¾ko storoèí. Napokon po vyprevadení nevesty a jej hosov odišiel ženích v sprievode svojich pozvaných domov. Každý si hostil svojich hosov sám. Darov nedostávali mladomanželia to¾ko ako dnes. Krsná maci darovala ženíchovi vyšívanú koše¾u a lajbl, nevesta dostala od svojej krsnej pekný èepiec. Odznakom nevesty a ženích býval rozmajrín. Ak bola svadba iba jeden deò, zaèepèili nevestu hneï po obede v dome jej krsnej matere. V sprievode haškov (šaškov, maškár) ju viedli k ženíchovi, ktorí si ju musel kúpi. Cena ktorú za òu pýtali bola i nieko¾ko tisíc zlatiek, no nakoniec, ju predali za 1-5 zlatiek. Aby bolo pri tom veselšie vystrájali rôzne žarty. Predaj dôkladne zapili. Nevesta sa pobozkala z novou mamou, èím ju táto prijala do svojho domu. Pri hostine, ktorá nasledovala, starší družba vyberal pre novomanželov do vena peòažné dary na tanier z rozmarínom. Dnes vyberá do vínka obyèajne strašia družièka. V mene nevesty a ženícha poprosí svadobníkov o peòažný príspevok, ktorý vysype neveste do klína. Kedysi navyberal družba pár zlatiek, dnes sú svadobný hostia štedrejší. Peòažné dary bývajú vysoké, èo je pre mladomaželov na zaèiatok dobrá pomoc. Kuchárky zase vyberali do žufánka na popáleniny, ktoré vraj utàžili pri chystaní svadobnej hostiny. Chudobní chuapci lozili pod stolmi a pýtali od svadobníkov koláèe, èo bolo tiež dôvodom na žartovanie. Veèer dávali ženích s nevestou muádenské. Lúèili sa so svojimi kamarátmi a svojim slobodným životom. Tancovalo sa vo dvore, alebo pred domom na ulici. Ak bola svadba dva dni, èepèenie nevesty, jej odovzdávanie a predaj ženíchovi sa konali až v tento deò. Ráno chodili družbovia po svadobèanoch, pozbierali u nich rôzne predmety, ktoré si museli pri licitácii vykúpi. Výkupné samozrejme prepili. Okrem toho privážali na tragaèi starších obèanov, ktorým sa už na svadbu nechcelo ís. Cestovné však nebolo lacné. Zastávka bola pri prvej krème, kde sa museli poriadne udrie po vrecku. Až teraz nastala u ženícha ve¾ká hostina. Podával sa poléfka, hovjazí maso, veprové maso ze zelím, suché peèenky a saláty, omáèky, medovníkym syrovníky a pálené. V nede¾u po svadbe sa schádzali ešte hlavní svadobèania k prátelskému objedu. Po svadbe prevážali na voze nevestinu výbavu, bývala to spravidla ma¾ovaná truhlica so šatstvom a bielizòou, tiež poste¾ s perinami, èo sa dialo za pozornosti celej rodiny.

Národopis: ¼udové piesne

  • April 11th, 2007

Ve¾ký kus práce v zachovávaní starých ¾udových piesní vykonal dr. Ján Blaho, ktorí na Záhorí zozbieral množstvo piesní a vydal ich v šiestich zošitoch. Samozrejme sú tam i piesne z Gajár. Dnes sa ¾udovky spievajú už iba pri dobrej nálade na svadbách. Staré ¾udovky hovorili hlavne o láske mladých ¾udí, o nenaplnení ich životných snov. Chlapci museli rukova, dievèence doma plakávali za svojimi milými. Boli i piesne veselé – regrútske, v ktorých sa mládenci hrdili, že sú vojakmi, aby nakoniec v šírom poli ostal hrob zo zapichnutou šab¾ou a doma slzy rodièov a neviest. Také boli èasy, také boli i piesne. Vyberám názvy niektorých z nich: Jedú kamarádzi…, Už sa ten ovések…, Prenešèastná tá hrušèièka…, Dyckys mi slubovau…, Tak ste mja tacíèku…, Múj vjeneèek polajkový..

Cezhranièný styk

  • November 28th, 2005

Na západných gajarských hraniciach, ktoré boli zároveò štátnou hranicou panoval èulý ruch už od praveku. Umožnova¾i ho brody a neskôr aj most cez rieku Moravu. Bolo takmer pravidlom, že mládež z pohranièia chodila slúži k rakúskym sedliakom, kde spoznávala progresívnejšie formy hospodárenia. Na skusy chodili i synkovia bohatších gazdov, ktorí nebo¾i na službu odkázaný. Sezónní robotníci sa necha¾i najíma najmä cez leto na po¾nohospodárské práce. Èasto pracovali za naturálie: obilie, víno a pod. Neskôr pracovali v rakúskych fabrikách, hlavne v cukrovaroch. Ako takmer na každej hranici i v Gajaroch vznikol èierny obchod – pašeráctvo. Pre niektorých sa stal hlavným zamestnaním, pre iných vášòou pre ktorú riskovali slobodu i peòažné tresty. Pašeráctvo podporovali najmä rozdieli v cených tovaru a legislatíva. Gajary ako pohranièný oblas mali svoju finanènú stráž. V tej dobe hranice nestrážilo vojsko ale finanèná stráž – financi, ktorý podliehali pod ministerstvo financí. Väèšina z nich robila obchôdzku na hraniènej èiare a menšia z ních pracovala na colnici pri moste do Dünkrutu. V roku 1932 bola postavená nová colnícka budova. Financi boli zo strany Gajaranov napádaní. Obecný úrad vydával obèanom zvláštne legitimácie na tzv. malý pohranièný styk (do 20 km). Po februári 1948 sa zaèala hranica uzatvára. Mnoho ¾udí opustilo krajinu. V obciach pri Morave zaèali vznika skupiny prevadzaèov, ktorí za úplatok prevádzali osoby na druhú stranu. Ak sa to nepodarilo tresty boli vysoké. Vtedajšia vláda urèila na stráženie pohranièné vojsko. Vybudovala pohranièné pohranièné útvary a pásno vyhlásila za hranièné pásmo. Neskôr bolo posunuté až po obec a z hranièného pásma urobili pásmo zakázané. Bolo ohradené drôtenými zátarasmi s elektrickým prúdom. Vstup bol len na zvláštne povolenie. Hranièné zátarasy boli odstránené až po revolúcii v roku 1991.

Pohromy obce: Druhá svetová vojna

  • November 28th, 2005

Obyvate¾ov Gajár postihla i druhá svetová vojna. Najprv v roku 1938 narukovali na vojnu povinné roèníky mužov, na základe mobilizácie, ešte do bývalej ès. Armády. Odstúpením Sudet sa napätie medzi Nemeckom a Èeskoslovenskom skonèilo a chlapi sa bez úrazu vrátili domov. V septembri 1939 vypukla vojna z Po¾skom a záložníci zase rukovali. Pre slovenských vojakov skonèila skoro a Gajarania sa z nej bez ujmy vrátili domov. O dva roky vypukla vojna zo ZSSR. Bolo povolaných ve¾a záložníkov. Žia¾ nevrátili sa všetci. Èas Slovenskej armády bola prevelená z východného frontu do Talianska ako technické vojsko. Z Gajár ich tam bolo 43. Tu už vypukol domáci odboj proti vláde Mussoliniho a tvorili sa partizánske oddieli. Ani západná fronta však nezostala bez Gajaranov. Medzitým doma vypuklo SNP a mužov mobilizovali do Trnavy. Trnavská posádka odišla do SNP. Tabule s menami tých, èo sa nevrátili sú na pomníku padlých. Front sa pomaly blížil ku Gajarom. Oblohu denne brázdili obrovské skupiny spojeneckých lietadiel, ktoré chodili bombardova nemecké územie. Proti nim vylietavali nemecké stíhaèky a pálili po nich nemecké protilietadlové batérie. Na ochranu proti náletom bola po obciach vytvorená Civilná protiletecká ochrana (CPO), ktorá mala na starosti vyhlásenie poplachu, jeho skonèenie, dozerala aby boli v obci kryty a dbala na zachovávanie zatemòovania. Všetky okná veèer museli by utesnené tak, aby z nich neprenikol ani lúè svetla. Bol Ve¾ký týždeò a nemecké vojská ustupovali k Morave a do Rakúska. Na Ve¾ký piatok a na Bielu sobotu prechádzali Gajarami oddieli unavených maïarských vojakov. Odchádzali tiež smerom do Rakúska. Dòa 1. apríla prešli posledný Maïari a už sa vedelo, že po nich budú nasledova sovietske vojská. Obyvatelia si urýchlene budovali kryty. Zásobovali sa jedlom, prikrývkami a chystali sa na boje, ktoré sú pri prechode frontu nemilou skutoènosou. 4. apríla sa zjavili sovietske vojská v Malackách a veèer prišli už i do Gajár. Piateho o druhej hodine veèer boli Gajary už obsadené a nasledovalo urputné dobíjanie Moravy. Nemci sa totiž stiahli na rakúsku stranu, kde bol železnièný násyp. Tam sa zabarikádovali a odtia¾ potom ostre¾ovali delami sovietov, ktorí útoèili. Granáty dopadali najmä na stred obce. Tri zásahy dostal obecný dom, dva meštianka a dva i dom Jána Dobrovotského. Tuhé boje trvali 12 dní. Prišlo pri nich o život 61 sovietskych vojakov, ktorí boli pochovaný v parku okolo sochy sv. Floriána. Pri prestrelkách zahynulo i 7 obèanov Gajár strelami Nemcov z rakúskej strany. Nieko¾ko dní po príchode sovietskej armády prišli Rumuni. Traja prišli o život a boli tiež pochovaní pri soche sv. Floriána so sovietskymi vojakmi. Rumunské vojská sa tu zdržali až do 14. júna 1945, potom odišli domov. Chovali sa kultúrne. Poriadali kultúrne podujatia, ich styk z obyvate¾stvom bol korektný. Mávali aj svoje bohoslužby. Nemeckých vojakov pochovávali na poli tak ako padli. Po príchode sovietskej armády museli muži chodi opravova komunikácie. Ženy museli vojsku vari, pra a pod. Zároveò sa udiali politické zmeny – zaèala éra socializácie štátu.

Pohromy obce: Prvá svetová vojna

  • November 28th, 2005

Bol práve sviatok sv. Anny v tom povestnom roku 1914, keï do slnkom zaliatej dediny prišiel na notariát z malackého služnovského úradu úradný posol, ktorý priniesol mobilizaèné vyhlášky a tajnú depešu pre notára, ktorý otvoril tajnú poštu s prísne tajnou smernicou urèenou pre tento prípad. Bola vyhlásená vojna a mobilizácia. Zvony zaèali zvoni na poplach, ¾udia utekali z po¾a domov nevediac, èo sa robí. No našlo sa ve¾a takých, èo si vojnu predstavovali ako veselé manévre, ktorých sa predtým zúèastòovali. Chodili po krèmách a uliciach vyvolávajúc heslo: Nech žije vojna. Ve¾ké plagáty z výzvou cisára – Mojím národom – nenechávali nikoho na pochybách, že ide do tuhého. Ženy a deti plakali, rodièia sa lúèili zo synmi a mnohí i navždy, lebo 158 Gajaranov zložilo svoje kosti v cudzej zemi. Rodná obec na nich nezabudla, vybudovali im spolu s pomocou amerických spolurodákov pekný pomník odhalený v roku 1922, ktorý pietne udržujú. Návrh vypracoval Kamil Babinec. Na pomníku sú mená i tých, ktorí v roku 1919 nedemobilizovali, ale ostali slúži ïalej a oslobodzova novú republiku. Padli na juhu Slovenska pri vpáde maïarských bo¾ševických vojsk Bélu Kúna. Vojnová nálada èoskoro prešla všetkých obyvate¾ov. Väèšina chlapov narukovala do Bratislavy a odišla na front. Väèšina ich bojovala na Piave, kde ich najviac i zahynulo. Ïalší sa zúèastnili povestného hladového pochodu cez Albánsko a iní skonèili v sibírskych táboroch. Doma sa potraviny pomaly míòali, vojsko rekvirovalo neilen seno a ovos, ale i obilie pre mužstvo. Dedina upadla. Na poliach pracovali do úmoru ženy a deti, mladých ¾udí nebolo a v rokoch vojny 1915 – 1919 bolo iba 47 sobášov. No po návrate vojakov v roku 1919 ich bolo už 82.