Gajary

Pohromy obce: Povodne a výstavba hrádzi

• November 28th, 2005

Od najstarších dôb bolo povodie rieky Moravy sužované povodòami. Najstarším obyvate¾om Pomoravia, ktorí sídlili na hrúdoch, záplavy vyhovovali, lebo ich bránili pred nepriate¾mi. Horšie to však bolo, keï sa kraj skultivoval, okolie Moravy sa stalo úrodným po¾om s krásnymi lúkami. Vtedy povodne robili po stároèia nesmierne škody. Za nieko¾ko hodín bola znièená celoroèná práca ro¾níkov. Rieka Morava nad Gajarmi vytvára ve¾ký oblúk smerom na západ. V severnej èasti oblúka sa do nej vlieva rieka Rudava, ktorá je v èase jarného topenia snehu a ve¾kých dažïou pre svoje úzke a ve¾mi plytké koryto ve¾mi nebezpeèná. Hladina Moravy je pod úrovòou okolia 120-150 cm, ale Rudavy iba 50 cm. Za spomínaných nepriaznivých podmienok nestaèí bra všetku prichádzajúcu vodu a zaène sa vylieva. Ak sa zvýši hladina vody v Rudave, zvýši sa i v Morave, ktorá vracia vodu svojím prítokom naspä a Rudava sa vylieva rovno smerom na Gajary. Pri menšej povodni voda zaplavovala asi 2/5 chotára. Pri ve¾kých povodniach zaliala, polovicu, ba i väèšiu èas chotára. Dostávala sa už za Karlov majer v Suchohrade, èím sa vytvorilo jedno obrovské, úrodu nièiace, jazero. Voda odplavila pokosené seno, zaliala siatiny, pole bolo dlhú dobu bahnisté, zemiaky vyplavené. Ro¾níkom ostali iba slzy v oèiach a nová úmorná lopota na založení novej úrody. To by nebolo všetko. V roku 1926 bola obrovská povodeò, voda sa dostala až na Rádek, vtekala do domov, pretekla cez izby a stajne. Keïže prišla náhle, vyplavila i dobytok, ošípané, jarabice i vysokú zver, ktorá nemala èas niekam sa uchýli.

Takýchto ve¾kých povodní je v dejinách Gajár zachytených pä. Prvá v apríli v roku 1860, keï už bola úroda zasiata. V tej dobe ešte nebola vybudovaná cesta do Dunkrutu. Voda sa vyliala na široko-ïaleko a trvalo tri týždne, než opadla. Samozrejme zanechala po sebe aj spúš. Obrovské bahniská bránili dlho v novej siadbe, nebolo obilia na siatie, prišiel ve¾ký hlad. Ešte v barinách ostalo množstvo rýb, ktoré sa na dlhý èas stali základnou potravou nešastných obyvate¾ov. Po tejto povodni zaèala výstavba novej cesty cez Gajár do Dunkrutu, aby sa umožnilo lepšie spojenie malackej oblasti z Rakúskom, hlavne z Viedòou. V roku 1874 vystavali cez Moravu most a spojenie bolo hotové. Hoci cestu robili ve¾mi pevnú, viedla cez územie, ktoré voda pravidelne zaplavovala. Rieka povedala svoje aj pri povodni v roku 1875. Nová cesta vyzvorila akúsi prieènu hrádzu v tejto inudaènej oblasti, a preto pri stavbe cesty postavili pä mostov, ktoré tvorili zároveò priepusty pre vodu pri záplavách, aby mohla preteka z jednej strany cesty na druhú. To však málo poznali Moravu. V spomínanom roku sa voda privalila tak prudko, že na niektorých miestach pretrhla i novú cestu a vytrhla z nej i nieko¾kometrové podkladové balvany, ktoré vyplavila ïaleko do po¾a. ¼adové kryhy, ktoré Morava priplavila, ohrozili i nový most. Ten sa však z nasadeným odvážnych chlapov podarilo zachráni. Ve¾mi zlá a životy nièiaca povodeò bola v roku 1879, ktorá j považovaná za najväèšiu a najnebezpeènejšiu okrem spomínanej poslednej c roku 1926. Stála nieko¾ko ¾udských životov.

Ïalšia ve¾ká povodeò pola v roku 1885. Narobila tiež ve¾ké škody, ale všetky prekonala spomínaná povodeò v roku 1926. Vtedy sa tiež pretrhla cesta do Kruty a voda sa jarkami pri ceste dostala až pred kostol. Bolo to božie dopustenie. Pukali domy, dobytok sa topil. Z Malaciek bolo povolané vojsko s èlnmi a pontónmi, aby zachraòovali zo zaplavených domov èo sa dalo. Našastie si povodeò nevyžiadala žiadne ¾udské životy. Obyvatelia Gajár spolu s ostatnými obyvate¾mi moravského pomoravia zaèali s Moravou tvrdý boj, zaèali budova ochrannú hrádzu. Od Kútov až po Devínsku Novú Ves sa združili v jeden spolok, ktoré nazývali Slovenské dolnomoravské vodné družstvo, v skratke MORAVOD. Územie, ktoré malo by touto hrádzou uchránené zabralo skoro celú starodávnu Bratislavskú župu. Úlohou družstva nebolo iba postavenie hrádze, ale i regulácia rieky a meliorácia pri¾ahlých pozemkov. Èlenmi družstva sa stali majitelia pozemkov z inudaènej oblasti. Èlenský príspevok sa platil pod¾a výmery pôdy patriacej do ochraòovaného územia. V priemere to robilo 0,18 Kè od 1 ára pozemku.

Stavba hrádze bola postavená na tri etapy. Dòa 1. septembra 1928 sa zaèala stava prvá èas od Suchohradu po Mýto, ktoré ležalo na ceste vedúcej z Malaciek do Dunkrutu. Tento úsek bol dlhý 4,5km a pracovalo tu vyše 200 robotníkov, ktorí pochádzali najmä z Gajár. Stavba bola zadaná firme Ing. G. Hamburger a syn zo Skalice. Bola drahá a celkový náklad na túto prvú etapu bolo vyše troch miliónov Kè. Podielnici by nikdy nemohli takúto sumu vyplati a preto 85 percent nákadov znášal štát a Slovenská krajina. V roku 1933 sa prikroèilo k 2. etape výstavby, pretože èas ktorá už bola postavená by neposkytovala dostatoènú ochranu. Preto sa z druhou etapou zaèalo od spomínaného Mýta pri krutskej ceste až po ústie Rudavy do Moravy po lokalitu nazývanú Fafrok. Dåžka tohto úseku bola 4,3km a práce stáli 2,2 milióna Kè. Náklady sa znova znášali v rovnakom pomere ako pri predošlom úseku. Aby nemohlo prís pri ve¾kej vode ku spätnému tlaku do Rudavy, aby sa nevyliala na Gajary, postavila sa tretia etapa hrádze èím sa zvýšila plocha chráneného územia na 2 007 ha. Mimoriadna situácia by mohla nasta zo spodných a zrážkových vôd za silných dažïov. Preto bol vybudovaný systém hrádzového potrubia, ktorý odvádzal prebytoèné vody priamo do Moravy. Tento tretí úsek siaha od spomínaného Fafroku až po Malé Leváre. Dokonèili ho za Slovenského štátu. Práce prevzal osobne prezident Slovenskej republiky dr. Jozef Tiso, na ktorého poèes bola pri tejto príležitosti v Malackách ve¾ká slávnos. Je tu ešte nebezpeèie, že by na niektorých miestach mohla prenika voda, ktorú by tlaèila Morava vzdutím naspä. Preto sú tam stavidlá, ktorými sa dá celý systém uzavrie.

Pohromy obce: Polárna žiara

• November 28th, 2005

Kronika zachycuje i na vtedajšie pomery nevídaný úkaz, o ktorom dnes viem, že to bola polárna žiara. Vtedy to bol úkaz – neveštiaci niè dobré. Bolo to v roku sucha a atmosférické poruchy možno sucho i zavinili. Zjavila sa 24.decembra 1719 o 4. hodine ráno. Na oblohe sa ukázali dva ohnivé ståpy, jeden na severe a jeden na juhu. Pomaly postupovali k sebe až splynuli a ostali krvavé. Neskôr sa zasa rozdvojili a vrátili sa na pôvodne miesta. Úkaz trval asi hodinu, èo staèilo na vyvolanie nesmiernej paniky. V rokoch ve¾kého sucha to muselo pôsobi strašne, lebo o polárnej žiare vtedy nikto niè nevedel. Naposledy sa nad Gajarmi zjavila v roku 1938.

Pohromy obce: Ve¾ké suchá a epidémie dobytka

• November 28th, 2005

Starí kronikári spomínajú i obrovské suchá, následkom ktorých bola ve¾ká neúroda a nasledovali epidémie dobytka. Nesmierne sucho, ktoré býva snáï raz za 100 rokov prišlo v roku 1718. Hoci Gajary i okolie sú výdatne zavlažované riekou Moravou, sucho bolo tak ve¾ké, že vyschli všetky studne. Vyschli i moèiare, bariny, moravské ramená i potoky. Obyvate¾stvo pomoravia sa snažili dosta vodu rôznymi kanálmi z väèších riek do menších prítokov. Rieka Morava vyschla nato¾ko, že v Hodoníne mala šírku asi 1 meter. Aby si Moravci ušetrili vodu pre seba, nasypali hlinenú hrádzu, èím sa hladina rieky u nich zdvihla a oni ju mohli púša do svojich prítokov. Morava na dolnom toku vyschla úplne a Záhorie ostalo bez vody. Obyvatelia Gajár a okolia z nižšie položených dedín vyzbrojený lopatami, motykami a krompáèmi sa vybrali k Hodonínu a hlinenú hrádzu rozbúrali. Dostalo sa im aspoò trochu vody na napájanie a pre svoju potrebu. Sucho trvalo potom ešte i ïalej. Pasienky a lúky boli slnkom vypálené, ¾ud zbedaèený. Našastie v lete 1719 výdatne zapršalo a toky sa nasýtili vodou. Inak by bolo prišlo k ve¾kej katastrofe. Rok 1721 bol na dažde už taký bohatý, že po tri roky odpoèinutá zem, teraz výdatne dažïom zavlažená, dala takú ve¾kú úrodu, že nebolo na obilie kupcov.

Pre gajarských gazdov bol ve¾mi nešastný rok 1712. Vypukol mor dobytka. Tak ho síce nazýval kronikár, dnes vieme, že nešlo o klasický mor dobytka, ale snáï iba o antrax, èiže slezinovú sne. Podobná situácia sa opakovala v roku 1717, kedy vraj mreli i ¾udia i dobytok. Bol to rok ve¾kého sucha. Dobytok hynul vtedy, keï ho vyháòali na pašu. Tu ide už nesporne o antrax. Hynuli prežúvavce a kone. Uhynulo 867 kusov. Na akú chorobu mreli ¾udia, to sa zisti dnes už nedá, lebo matriky nehovoria niè podrobnejšie a ani celková úmrtnos nebola vyššia ako inokedy.

Pohromy obce: Požiare

• November 28th, 2005

Okrem požiarov, ktoré spôsobili plieniace vojská a rôzni nájazdníci, zažila obec i nieko¾ko požiarov v mierovej dobe. Najväèší požiar zaznamenal kronikár v roku 1743. Predstavme si èisto ro¾nícku obec. Domy sedliakov sú pokryté slamou, trstinou, šind¾om v domoch sú otvorené ohniská, pri domoch a po dvoroch je uskladnené mnoho vysušeného dreva, v humnách stodoly tiež kryté slamou, plné sena a slamy. Staèila malá iskra, trochu vetra a naraz horela celá dedina. Hoci krá¾ovský dekrét zakazoval drža drevo pri domoch, nestalo sa tak. V spomínanom roku vypukol ve¾ký požiar. ¼udia utekali z domov, bedákali a mali staros ako zachráni seba, svojich starých, deti a povyvádza dobytok. Plamene blèali na všetky strany, obcou sa ozývalo kvílenie, ale pomoci nebolo. Hasièi v tej dobe neexistovali, neboli ani striekaèky, Morava bola ïaleko a malé stružky s trochou vody za obcou nestaèili. Celá obec ¾ahla popolom i z kostolíkom sv. Mikuláša. Keïže nový farský chrám stál na osamelom mieste (to bolo i podmienkou povolenia jeho výstavby) a bol krytý škridlou, oheò doòho neprenikol. Ïalší ve¾ký požiar obce máme zaznamenaný v roku 1873. Zachvátil zase ve¾kú èas obce a zhorelo vyše 150 domov. Od tejto udalosti sa zaèalo viac využíva pokrývanie domov škridlicami a nie slamou.

Pohromy obce: Rakúsko – pruská vojna

• November 28th, 2005

Poslednú vojenskú pohromu zažili Gajary pr prechode pruského vojska Záhorím v roku 1866. Po víazstve na Rakúšanmi U Hradce postupovala pruská armáda k Bratislave. Táto obrovská sila vojska, asi 16 000 mužov, postupovala i na Malacky cez okolité dediny. Tak prišli i do Gajár. Prusi doslova celí kraj vyvraždili. Je o nich známe, že boli ve¾mi hladový – od tej doby sa na Záhorí tomu kto ve¾a je “žerieš ako Praj”.

• « Previous Page — Previous Entries
• Next Entries — Next Page »