Gajary » archive for 'Farský úrad'

Chronologický preh¾ad gajarských farárov

  • October 9th, 2005

 1.   1608 – 1630     Benedikt Maler (Marerius)
 2.   1632 – 1646     Martin Maldošík
 3.   1647 – 1648     Ján Alix de Ferbelthall
 4.   1653 – 1654     Juraj Hradešáò
 5.   1656 – 1660     Juraj Mardóci
 6.   1661 – 1665     Juraj Novosedlík
 7.   1665 – 1667     Ján Aurifaber (Zlatník)
 8.   1668 – 1672     Ján Žgoric (Žmidz)
 9.   1673 - 1680     Martin Lábenský
10.   1680 - 1685     Matej Paderovský
11.   1685 - 1690     Jakun Ignác Belaèiè
12.   1690 - 1691     Imrich Kvirini
13.   1691 - 1699     Štefan Suroviè  
14.   1699 - 1709     Ondrej Hasprunkaj
15.   1709 - 1710     Imrich Magaši
16.   1710 - 1714     Ján Òakašházi
17.   1714 - 1722     František Matej Valoviè
18.   1722 - 1757     Ján Lysinoviè 
19.   1757 - 1773     Ján Machan
20.   1773 - 1779     Mikuláš Baoviè
21.   1779 - 1795     František Janíèek
22.   1795 - 1797     Ignác Weiser
23.   1797 - 1827     Pavel Javorek
24.   1827 - 1829     FrantiŠek Malinkský
25.   1830 - 1857     Ján Wolf
26.   1857 - 1868     Ján Peller
27.   1868 - 1884     Augustín Boltizár
28.   1884 - 1910     Mikuláš Oláh
29.   1910 - 1918     Ján Turbinyi
30.   1918 - 1920     Dr.Karol Korper
31.   1920 - 1927     Michal Tarek
32.   1927 - 1929     Ladislav Harangozó
33.   1929 - 1950     Ernest Sullo
34.   1950 - 1965     Eduard Nižinský (františkán)
35.   1965 - 1974     Dr. Gašpar Radošinský
36.   1974 - ????     P.Ladislav Štefan Rajner (kapucín)
37.   ???? - ????     ????

Kostol Zvestovania Panny Márie – dokonèi

  • October 9th, 2005

Keïže kostolík sv. Mikuláša už nestaèil a veriacich stále pribúdalo, zaèalo sa pomýš¾a nad výstavbou nového, väèšieho kostola. V roku 1653 prišiel do Gajár za farára Juraj Hradešán. Veriaci, ktorý zostali verní starej viere, požiadali nového katolíckeho zemepána Pálfiho, aby im ako patrón parnosti postavil nový kostol. Tento práve dostaval svoj malacký kaštie¾, františkánsky kláštor a kostol, preto nenašli u neho pochopenie. Ponúkol im zdarma materiál, ale práce remeselníkov museli plati poddaní. Hrdí Gajarania odmietli slovami – všetko alebo niè. Preto kronikár poznamenáva, že postavený bol v roku 1665 z financií farnosti a obce. Už predtým mali farníci našetrenú kôpku peòazí, ktoré chceli použi na zakúpenie organu a lavíc do starého kostolíka. Použili ich ako základ na výstavbu nového kostola, ktorý zaèali stava c roku 1653. Stavali ho 28 rokov. V roku 1656 farár Juraj Hradešáò zomiera. Za jeho nástupcu Juraja Mardóciho vypísala obec na obèanov urèitú peòažnú sumu, ktorou mal každý prispie na výstavbu kostola. V roku 1656 kladie pánsky prefekt Ján Žigraj do základov hlavného oltára relikvie rôznych svätcov. V tejto dobe mala obec iba 1 200 obyvate¾ov, z ktorých bolo vraj ve¾a luteránov. Všetci však pomáhali ve¾mi obetavo. Poskytovali záprahy, prácu i peniaze. Tehlu si vyrábali sami. Pri novostavbe postavili dve pece, drevo narúbali v okolitých lesoch, ktoré siahali až po mesteèko. V Hodoníne najali tehliarskeho majstra Petra Nákladného, ktorému zverili dozor nad výrobou. Hlinu vozili furmani z okolitých hliníkov, želiari z hofiermi ju miesili a robili z nej tehly, ktoré sa miestne sušili a vypa¾ovali. Stavba pokraèovala pomaly, zomreli ïalší štyria farári, ale dòa 19.6.1680 za kòaza Mateja Paderovského stavbu ukonèili osadením kríža do makovice veže do ktorej vložili i pamätný spis, ako bolo vtedy zvykom. Neskôr keï v roku 1740 veža spadla, ho našli. Kostol vysvätili v roku 1681 biskup Ferdinand Pálfi, ktorý vysvätil i kostol v Kostolišti a farský kostol v Malackách.

Kostolík sv.Mikuláša

  • October 9th, 2005

Nachádzal sa na mieste, kde dnes stojí socha najsvätejšej Trojice. I keï si odmyslíme jeho údajný ve¾komoravský pôvod musel by ve¾mi starý. Kedže v roku 1379 bola už farnos, tak tam urèite musel by aj kostol. Popis a náèrt kostolíka sa zachovali. Bol postavený z kameòa, v èase likvidácie v roku 1870, pokrytý škrid¾ou.
Veža postavená z pálenej tehly bola pokrytá ihlanom z bieleho kameòa. Na jej vrchole bol železný kríž. Okná na chráme boli zamrežované a jediný vchod mal masívne dubové okované dvere.

Kostolík mal tri oltáre. Na hlavnom bol obraz sv.Mikuláša, po bokoch zo soškami sv.Petra a sv.Pavla. Obraz Sedmibolestnej Panny Márie v nadstavci mal po bokoch sošky sv.Františka a sv. Antona. Jeden z boèných oltárov bol zasvätený Prebl. Panne Márii, ktorej obraz bol medzi soškami sv.Rócha a sv.Jána Nepomuckého, ktorému bol zasvätený druhý boèný oltár. Obraz mal po bokoch sošky sv. Jána Krstite¾a a sv.Floriána. V nadstavci bol obraz Vzkrieseného Pána. Kostolík nemal dlažbu ani chór. Bol iba požehnaný. Navštevovali ho tiež katolíci z Malých Levár a v èase reformácie i z Ve¾kých Levár, pretože im kostol zabrali evanjelici.

Pri ve¾kom požiari obce v roku 1743 kostolík vyhorel. Opravili ho i napriek tomu, že po výstavbe nového chrámu 1680 sa v òom bohoslužby konali iba na deò sv.Mikuláša, jeho patróna. Po èase ho prenajali židovskému obchodníkovi na skladište.

Pustovníci

  • September 26th, 2005

Už od starokresanských dôb uchy¾ovali sa niektorý muži na osamelé miesta, aby sa životom plným rozjímania a pôstu èo najviac priblížili k Bohu. Nosili drsné obleky, živili sa žobraním a darmi od ¾udí. Neskôr sa združovali a z ich združení sa vyvinuli rehole. Na konto pustovníkov sa zaèali po lesoch a jaskyniach schováva kriminálne živly, ktoré prepadávali a zabíjali ¾udí. V roku 1756 vyšiel cisársky dekrét, pod¾a ktorého sa pustovníci museli necha zaregistrova u biskupa a získa od neho certifikát, že sa im osamelý život povo¾uje. Mnohým sa podarilo toto nariadenie obís, preto bolo povolané vojsko, ktoré niektorých pozatváralo, ostatných poslalo napä domov do svojich obcí. I z Gajar boli v horách dvaja pustovníci. Ich priezviská nepoznáme, ale bol to Ondrej, ktorý musel odís z Dúbravky a Filip, ktorý odišiel z Modry.

Zjavenia

  • September 26th, 2005

V každej dobe boli ¾udia náchylný vidie v mnohom nadprirodzené sily a tak sa i v Gajaroch vraj zjavila Panna Maria. V roku 1731 pri Rompotovskom dome stál ve¾mi starý a mohutný dub, na ktorý ktosi zavesil sochu Panny Marie Jeruzalemskej. Najprv sa k nej chodievali modli pobožnejší jednotlivci, ktorých èasom pribúdalo, až niekto vymyslel fám, že sochu tam zavesila samotná Panna Maria. Miesto zaèali navštevova zástupy ¾udí, celé procesie. O rozšírenie sa zaslúžili hlavne krámkari, ktorí si tu rozložili svoje búdky, v ktorých predávali devociálne predmety. Pretože sa im dobre darilo, prilákali sem ¾ahkoverných veriacich z celého okolia a Dub sa stal stredom pozornosti. Konali sa tu však i veci, ktoré neslúžili ku cti Matky Božej, skôr naopak. Po nariadení biskupského úradu farár osobne odniesol sochu na faru a pouèil veriacich, že to èo robia je modlárstvo. No napriek tomu ¾udia k Dubu stále putovali. Preto farár požiadal panstvo, aby dalo dub vya, èo však nešlo hladko. Rozzúrení ¾udia bránili vyatiu stromu, rozprášilo ich až privolané vojsko, èo farárovi nikdy nezabudli. V panike, ktorá nastala po príchode vojska poprevracali krámky s rozliènými suvenírmi, ktoré zašlapali do blata. Pomaly sa na celú udalos zabudlo, až prišiel rok 1894. Pri Špeku v jednej záhrade našli nieko¾ko hlinených medailónov, ktoré vyplavila voda. Bola na nich nielen Panna Mária, ale i niektorí svätci. ¼udia zaèali chodi veèerami k vode, kde sa im údajne zjavovali rozlièné svetielka. Niektorí dokonca tvrdili, že videli vo vode Pannu Máriu. Ich fantázia nemala hraníc. Oprášili starú legendu o dube a situácia sa zopakovala. Zástupy zaèali putova ku gajarskej studnièke. Na požiadanie fary panstvo vyslalo vojsko, ktoré ¾udí rozháòalo, až sa po èase na celú vec zabudlo. Takto sa skonèili gajarské zjavenia, Gajary sa pútnickým miestom nestali. Kronikár vysvet¾uje svetielkovanie v Špeku tým, že hnilobná voda vytvára plyny, ktoré sa zapa¾ujú a zhasínajú. Dnes k tomu môžeme prida, že blízko Špeku sú náleziská zemného plynu, ktorý mohol unika, nejakým spôsobom sa zapa¾ova a vytvára zázraèné svetielka.