weblog obce na Záhorí
Už od starokresanských dôb uchy¾ovali sa niektorý muži na osamelé miesta, aby sa životom plným rozjímania a pôstu èo najviac priblížili k Bohu. Nosili drsné obleky, živili sa žobraním a darmi od ¾udí. Neskôr sa združovali a z ich združení sa vyvinuli rehole. Na konto pustovníkov sa zaèali po lesoch a jaskyniach schováva kriminálne živly, ktoré prepadávali a zabíjali ¾udí. V roku 1756 vyšiel cisársky dekrét, pod¾a ktorého sa pustovníci museli necha zaregistrova u biskupa a získa od neho certifikát, že sa im osamelý život povo¾uje. Mnohým sa podarilo toto nariadenie obís, preto bolo povolané vojsko, ktoré niektorých pozatváralo, ostatných poslalo napä domov do svojich obcí. I z Gajar boli v horách dvaja pustovníci. Ich priezviská nepoznáme, ale bol to Ondrej, ktorý musel odís z Dúbravky a Filip, ktorý odišiel z Modry.
V každej dobe boli ¾udia náchylný vidie v mnohom nadprirodzené sily a tak sa i v Gajaroch vraj zjavila Panna Maria. V roku 1731 pri Rompotovskom dome stál ve¾mi starý a mohutný dub, na ktorý ktosi zavesil sochu Panny Marie Jeruzalemskej. Najprv sa k nej chodievali modli pobožnejší jednotlivci, ktorých èasom pribúdalo, až niekto vymyslel fám, že sochu tam zavesila samotná Panna Maria. Miesto zaèali navštevova zástupy ¾udí, celé procesie. O rozšírenie sa zaslúžili hlavne krámkari, ktorí si tu rozložili svoje búdky, v ktorých predávali devociálne predmety. Pretože sa im dobre darilo, prilákali sem ¾ahkoverných veriacich z celého okolia a Dub sa stal stredom pozornosti. Konali sa tu však i veci, ktoré neslúžili ku cti Matky Božej, skôr naopak. Po nariadení biskupského úradu farár osobne odniesol sochu na faru a pouèil veriacich, že to èo robia je modlárstvo. No napriek tomu ¾udia k Dubu stále putovali. Preto farár požiadal panstvo, aby dalo dub vya, èo však nešlo hladko. Rozzúrení ¾udia bránili vyatiu stromu, rozprášilo ich až privolané vojsko, èo farárovi nikdy nezabudli. V panike, ktorá nastala po príchode vojska poprevracali krámky s rozliènými suvenírmi, ktoré zašlapali do blata. Pomaly sa na celú udalos zabudlo, až prišiel rok 1894. Pri Špeku v jednej záhrade našli nieko¾ko hlinených medailónov, ktoré vyplavila voda. Bola na nich nielen Panna Mária, ale i niektorí svätci. ¼udia zaèali chodi veèerami k vode, kde sa im údajne zjavovali rozlièné svetielka. Niektorí dokonca tvrdili, že videli vo vode Pannu Máriu. Ich fantázia nemala hraníc. Oprášili starú legendu o dube a situácia sa zopakovala. Zástupy zaèali putova ku gajarskej studnièke. Na požiadanie fary panstvo vyslalo vojsko, ktoré ¾udí rozháòalo, až sa po èase na celú vec zabudlo. Takto sa skonèili gajarské zjavenia, Gajary sa pútnickým miestom nestali. Kronikár vysvet¾uje svetielkovanie v Špeku tým, že hnilobná voda vytvára plyny, ktoré sa zapa¾ujú a zhasínajú. Dnes k tomu môžeme prida, že blízko Špeku sú náleziská zemného plynu, ktorý mohol unika, nejakým spôsobom sa zapa¾ova a vytvára zázraèné svetielka.
Ako na každej dedine èi mesteèku, zaèal sa život obce rozvíja od kostola a farnosti. Tam vznikla prvá organizácia, ktorá pretrvala stároèia a zachovala sa nám dnes. Gajarská farnos prešla dlhým vývojom. Preto sa musíme vráti ïaleko nazad na zaèiatok minulého tisícroèia, keï sa objavovali prvé kostolíky a prví farári. Na troskách Ve¾kej Moravy a jej cirkevnej hierarchie vznikol rannofeudálny štát Uhorské krá¾ovstvo. Maïari prevzali od našich predkov kresanstvo a ve¾kú èas ve¾komoravskej administratívy a územného èlenenia.
O tom ako to bolo kedysi nemáme presné informácie, pretože nemáme žiadne písomné podklady. Informácie sa musia rekonštruova z rôznych prameòov. Ústne podanie a zápisky v literatúre a vo vizitaèných zápiskoch udávajú, že v Gajaroch bol kostolík sv.Mikuláša už v dobe Ve¾komoravskej. V niektorých prameòoch sa dokonca uvádza, že prvý tu kázali bratia zo Solúna. To sú však nièím nepodložené dohady a nevieme ani kedy asi toto ústne podanie vzniklo. Vieme iba, že na mieste, kde dne stojí socha Najsvätejšej Trojice stál prastarý kostolík sv.Mikuláša, ktorý bol v roku 1879 asanovaný. Okolo neho bol cintorín, na ktorom pochovávali deti. V prameòoch sa ïalej uvádza (aj tento raz bez udania zdroja písomného materiálu), že v období krá¾a sv.Štefana v Gajaroch kostol vraj bol, ale farnos ešte nie. Pastoráciu obstarávali cestovní kòazi – misionári, ktorý chodili po kraji, sobášili, krstili a vysluhovali sviatosti veriacim, ktorí nemali možnos navštevova kostol v ktorom bol stály kòaz.
Prvé podložené správy sa dozvedáme o Gajarskej farnosti až z diela Péterffyho, v ktorom sa nachádza súpis fár, ako ho zaznamenávajú najstaršie ostrihomské záznamy. Autor bol jezuitským kòazom – historikom ktorého arcibiskup – kardinál Pázmáò stojaci na èele Ostrihomskej arcidiecézy poveril aby zinventarizoval všetky dokumenty týkajúce sa tejto arcidiecézy, èo i urobil a vydal ich tlaèou. Mal k dispozícii najstaršie súpisy fár, kòazov, vizitaèné zápisnice a podobne. Záznamy, ktoré pochádzajú z roku 1379 uvádzajú faru v Gajaroch, ako i v Záhorskej Bystrici, Devíne, vo Vysokej, Lábe a v Zohore. V inej literatúre od iného autora sa zase uvádza, že v roku 1320 boli Gajary kvitnúcou farnosou – odkia¾ však èerpal informácie nieje nijako doložené. Poèas luterskej reformácie bola gajarská fara od roku 1560 opustená a farnos prièlenená ku Kostolišu. Samostatnou farnosou sa stali Gajary zase až v roku 1608. Od tej doby je farnos v Gajaroch dodnes.