Gajary » archive for October, 2005

Povesti: Vodn√° panna

  • October 9th, 2005

Okolie Gaj√°r bolo pln√© r√īznych m√†tvych ramien a rybn√≠kov, z ktor√Ĺch mnoh√© patrili ҆tefanovi Mikulovi ‚Äď v√°Ň°niv√©mu ryb√°rovi. Cel√© dni vysed√°val pri vod√°ch a zabavil sa aŇĺ do polnoci. Pri poslednom hoden√≠ siete mu v nej uviazla velik√°nska Ň°tuka, ktor√ļ len ¬ĚaŇĺko vytiahol. Ani ju nedal k ostatn√Ĺm do vreca, ale cel√ļ sie¬Ě si prehodil cez plecia a Ň°¬Ěuku niesol v nej domov. Ke√Į prech√°dzal posledn√Ĺ most pred Gajarmi, po√®ul spod mosta ¬ĺudsk√Ĺ hlas, ktor√Ĺ volal: ‚ÄěRaro‚Äú. V tom sa ozvala Ň°¬Ěuka na Mikulovom chrbte: ‚ÄúRaro je v mechu, str√Ĺc Mikula ju maj√ļ v strehu‚Äú. Viac nebolo star√©mu Mikulovi treba , r√Ĺchlo hodil sie¬Ě zo Ň°¬Ěukou na zem a pr√°Ň°il domov ako bez duŇ°e. NuŇĺ takto vyrozpr√°vali pr√≠beh d√īchodkyne v klube d√īchodcov ako si zo star√Ĺm Mikulom zahrala vodn√° panna.

Povesti: Radzá sa jak Gajarané

  • October 9th, 2005

Toto porekadlo je rozŇ°√≠ren√© po celom Z√°hor√≠ a pouŇĺ√≠va sa pri tej pr√≠leŇĺitosti, ke√Į sa ¬ĺudia nevedia na nie√®om dohodn√ļ¬Ě, hoci sa o tom dlho dohaduj√ļ. No a ako vzniklo? Za√®iatok 18. storo√®ia bol v znamen√≠ ve¬ĺk√Ĺch ne√ļrod. ¬ľudia hladovali, nebolo pe√≤az√≠ a tak za√®ali kradn√ļ¬Ě. Z domu utekali najm√§ mlad√≠ ¬ĺudia a skr√Ĺvali sa po lesoch. Ich s√≠dla boli hlavne severne od Gaj√°r, kde boli tmav√© lesy a kde sa mohli dobre poschov√°va¬Ě aj z koris¬Ěou. Aby sa im lepŇ°ie l√ļpilo zdruŇĺovali sa do zbojn√≠ckych druŇĺ√≠n a potom sa neb√°li vyl√ļpi¬Ě hocak√Ĺ kaŇ°tie¬ĺ, √®i bohatŇ°ieho gazdu. Jedna z druŇĺ√≠n vŇ°ak bola prezraden√° ist√Ĺm sedliakom, ktor√Ĺ ich n√°hodne objavil a ozn√°mil to hajd√ļchom. Zbojn√≠kov chytili a pozatv√°rali. Zemep√°n P√°lfi sa chcel sedliakom za to odmeni¬Ě, chcel im odpusti¬Ě zosyp deviatku obilia, ale mali sa k nemu osobne do mesiaca dostavi¬Ě. Rados¬Ě v meste√®ku bola ve¬ĺk√°, ale vyskytol sa probl√©m koho tam posla¬Ě. Chceli √≠s¬Ě vŇ°etci, kaŇĺd√Ĺ o sebe tvrdil, Ňĺe je ten najlepŇ°√≠ a najv√Ĺre√®nejŇ°√≠, aby mohol obec zastupova¬Ě. Rokovanie bolo ¬ĚaŇĺk√©, nik nechcel ust√ļpi¬Ě, kaŇĺd√Ĺ videl nedostatky na tom druhom. Takto z h√°dan√≠m preŇ°la i mesa√®n√° lehota a mil√≠ Gajarania museli deviatky odovzd√°va¬Ě aŇĺ do zruŇ°enia poddanstva. Preto tam, kde sa ¬ĺudia nevedia dohodn√ļ¬Ě sa povie ‚ÄěnuŇĺ radz√° sa jak Gajaran√©‚Äú.

V√Ĺznamn√≠ gajarania: PhDr. J√ļlius ҆p√°nik

  • October 9th, 2005

Bol jedn√°m z prv√Ĺch u√®ite¬ĺov na novootvorenej meŇ°tianskej Ň°kole. Ako mlad√Ĺ u√®ite¬ĺ sa pustil do kult√ļrneho zve¬ĺa√Įovania obce. Bol ve¬ĺk√Ĺm Ň°portovcom. Spolu z priate¬ĺmi zaloŇĺil v roku 1932 ҆portov√Ĺ klub Gajary. V roku 1936 inicioval zaloŇĺenie Miestnej skupiny Matice slovenskej, √®√≠m sa Gajary dostali do ve¬ĺkej rodiny mati√®iarov. J. ҆p√°nik bol jej duŇ°ou. Organizoval divadeln√Ĺch ochotn√≠kov, reŇĺ√≠roval divadeln√© predstavenia i s√°m √ļ√®inkoval ako herec. V Ň°kole pri r√īznych pr√≠leŇĺitostiach organizoval programy, p√≠sal sc√©nky a v√Ĺstupy. Bol aktivistom v Jednote Orol a v in√Ĺch katol√≠ckych spolkoch. O Gajaroch p√≠sal do r√īznych √®asopisov, √®√≠m obec ve¬ĺmi popularizoval. Bol akt√≠vny pri kaŇĺdom kult√ļrnom podujat√≠. Nezanedb√°val ani osobn√© vzdelanie. Svojou usilovnos¬Ěou z√≠skal vysokoŇ°kolsk√© vzdelanie stredoŇ°kolsk√©ho profesora ukon√®en√© doktor√°tom filozofie. Po skon√®en√≠ druhej svetovej vojny, ke√Į sa znovu za√®√≠na organizova¬Ě politick√Ĺ Ňĺivot, dal sa na politick√ļ dr√°hu. Sal sa jedn√Ĺm z l√≠drov v Demokratickej strane, ktor√° ho nominovala na svojej kandid√°tke na poslanca praŇĺsk√©ho parlamentu. Po zvolen√≠ za poslanca Demokratickej strany bol √®lenom jej poslaneck√©ho klubu. Nebol pas√≠vnym poslancom potrebn√Ĺm iba na hlasovanie. Jeho parlamentn√© re√®i boli brilantnou uk√°Ňĺkou zm√ĹŇ°¬ĺania √®loveka, ktor√Ĺ je oddan√Ĺ svojmu n√°rodu a svojej viere. Spolu s ostatn√Ĺmi poslancami nekompromisne h√°jil z√°ujmy Slovenska, najm√§ proti totalite, ktor√° sa k n√°m tla√®ila z √ąeska. Po febru√°rovom prevrate, ke√Į bola likvidovan√° Demokratick√° strana, za√®ala sa jeho Ňĺivotn√° kalv√°ria. Musel opusti¬Ě Bratislavu i stredn√ļ ҆kolu a na dlh√Ĺ √®as sa pres¬Ěahova¬Ě do skromn√©ho dom√®eka svojej manŇĺelky v Gajaroch. Musel √≠s¬Ě manu√°lne pracova¬Ě ako oby√®ajn√Ĺ robotn√≠k na jakubovsk√© rybn√≠ky. Po ukon√®en√≠ pr√°c sa stal liaharensk√Ĺm majstrom na hydin√°rni v Malack√°ch. I tu preuk√°zal svoje organiza√®n√© schopnosti a svoj √ļsek viedol ve¬ĺmi dobre. Z√°rove√≤ sa venoval Ň°t√ļdiu a p√≠saniu dej√≠n SNP z h¬ĺadiska kontraverzn√Ĺch poh¬ĺadov. Publikova¬Ě nemohol. Bol neust√°le pod doh¬ĺadom ҆tB ako vŇ°etci b√Ĺval√≠ poslanci Demokratickej strany. P√≠sal scen√°re besiedok a estr√°d pre r√īzne organiz√°cie a inŇ°tit√ļcie, √®o sa mu stalo osudn√Ĺm. V jednej sc√©nke si totiŇĺ dovolil prirovna¬Ě predsedu JRD k baranovi, ak nevie pre √®lenov JRD obstara¬Ě peniaze. Bola to ur√°Ňĺka verejn√©ho √®inite¬ĺa ‚Äď bol ods√ļden√Ĺ na polro√®n√© v√§zenie bezpodmiene√®ne. Po rehabilit√°cii nast√ļpil za profesora malack√©ho gymn√°zia, odkia¬ĺ ho povolali ako odborn√≠ka do V√Ĺskumn√©ho √ļstavu pedagogick√©ho. Pracoval na odbore stredoŇ°kolsk√©ho Ň°t√ļdia. Podie¬ĺal sa na tvorbe nov√Ĺch u√®ebn√≠c a na tvorbe osnov. Nas¬Ěahoval sa z rodinou do vr√°ten√©ho bratislavsk√©ho bytu. V Bratislave v roku 1994 zomrel, ale pochovan√Ĺ je v Gajaroch.

V√Ĺznamn√≠ gajarania: ҆tefan Gr√°f

  • October 9th, 2005

Medzi v√Ĺzna√®n√Ĺch gajarsk√Ĺch rod√°kov treba zaradi¬Ě i slovensk√©ho spisovate¬ĺa ҆tefan Gr√°fa. Narodil sa v roku 1905, vychodil gymn√°zium a vzdelanie si doplnil na obchodnej akad√©mii. Za√®al pracova¬Ě ako √ļradn√≠k. V rokoch 1938 ‚Äď 1945 pracoval v Matici slovenskej v Martine ako ved√ļci jej nakladate¬ĺstva. Po vojne odiŇ°iel do Trnavy, kde prevzal funkciu ved√ļceho nakladate¬ĺstva Spolku sv. Vojtecha. Pracoval tam v rokoch 1948 ‚Äď 1968, kedy odiŇ°iel do d√īchodku. Patril do tretej vlny slovenskej poprevratovej literat√ļry a liter√°rne za√®al tvori¬Ě uŇĺ v roku 1934. Prispieval do r√īznych √®asopisov ako El√°n, Slovensk√© poh¬ĺady, ŇĹivena, Slovensk√© smery a pravidelne do dennej tla√®e. Pok√ļŇ°al sa i po√©ziu, ale √®oskoro ju zanechal.

Do literat√ļry vst√ļpil v roku 1937 zbierkou noviel V hor√ļcom pr√≠boji. UŇĺ touto pr√°cou vzbudil pozornos¬Ě, lebo je pln√° skuto√®n√Ĺch Ňĺivotn√Ĺch pr√≠behov a bola s¬ĺubn√° i Ň°tylisticky. V roku 1940 vyd√°va √ĮalŇ°iu zbierku noviel ŇĹerav√Ĺ bod. Zobrazoval v nej Ňĺivot s√ļ√®asnej spolo√®nosti. Do noviel vkladal i svoje osobn√© n√°h¬ĺady. Spracov√°val osudy a udalosti slovensk√Ĺch miest a rod√≠n v nepokojn√Ĺch vojnov√Ĺch √®asoch. ҆tefan Gr√°f neostal iba pri novel√°ch. Po prv√Ĺch zbierkach nasleduj√ļ rom√°ny Z√°pas (1939), Zm√§tok (1940), Oce¬ĺov√© vlny (1942), a Cesta za snom (1942). Tvoril uprostred krvavej vojny, √®o zanechalo stopy i na jeho diele. Takmer kaŇĺd√Ĺ rok vych√°dza niektor√° z jeho kn√≠h. Kritika mu vytkla, Ňĺe je stereotypn√Ĺ, hoci by sme mohli poveda¬Ě a zaradi¬Ě ho i k autorom lyrizovanej pr√≥zy. Tematicky sa pohyboval medzi mestom a dedinou, lebo tieto probl√©my dobre poznal. Vo svojej tvorbe nezaostal ani po skon√®en√≠ vojny, V roku 1949 vych√°dza jeho historick√Ĺ rom√°n Jur JanoŇ°iak √®erpaj√ļci z nevysychaj√ļcej studnice legiend o terchovskom rod√°kovi. Roku 1975 vydalo nakladate¬ĺstvo Slovensk√Ĺ spisovate¬ĺ jeho dielo N√°breŇĺie FrantiŇ°ka Jozefa, ktor√© obsahuje dve pr√°ce. Prvou je ozna√®en√° kniha a druhou Strieborn√° spona. Je to kniha nesmierne zauj√≠mav√°, zaujme kaŇĺd√©ho √®itate¬ĺa opisom osudov mlad√©ho u√®√≤a Martina zo Z√°horia, ktor√Ĺ tak ako tis√≠ce in√Ĺch, odch√°dza do Viedne, kde preŇĺ√≠va svoje osudy. Druh√° √®as¬Ě knihy Strieborn√° spona je nie√®√≠m podobn√°. Odohr√°va sa v jednom z√°hor√°ckom meste√®ku. Opisuje jeho stredn√© vrstvy, najm√§ remeseln√≠kov, ich Ňĺivotn√Ĺ Ň°t√Ĺl a mravy. Ukazuje na Ňĺivotn√Ĺ optimizmus a p√īvab mladosti humorn√Ĺm sp√īsobom tak typick√Ĺm pre rodn√©ho Z√°hor√°ka.

AvŇ°ak ҆tefan Gr√°f ako vzdelan√Ĺ liter√°t n√°m pribliŇĺoval i tvorbu in√Ĺch n√°rodov. Bol dobr√Ĺm prekladate¬ĺom. Z √®eŇ°tiny prekladal diela ҆imona J. Baara a Alojza Jir√°ska, z nem√®ini W. von Boda a W. Waltroda a obozn√°mil n√°s i s talianskou liter√°turou prekladmi tvorby Edmonda de Amicis a M. Soldatiho. V obci je po √≤om pomenovan√° jedna ulica.

V√Ĺznamn√≠ gajarania: Jan Alexander bar√≥n Rottenhann

  • October 9th, 2005

V Gajaroch a na ich okol√≠ bolo s√ļstreden√© ve¬ĺa vojska. Bola to ak√°si z√°loŇĺn√° ochrana Viedne pred Turkami. Tureck√© vojny vtedy prebiehali na Balk√°ne, a tak tam odvelili aj gajarsk√ļ pos√°dku. Velil jej v Gajaroch b√Ĺvaj√ļci gener√°l bar√≥n Alexander von Rottenhann. Gener√°l sa vr√°til z bojov v√≠¬Ěazne a v Gajaroch ho sl√°vnostne priv√≠tali. Zomiera 20. marca 1720. Pochovali ho na cintor√≠ne pri kostole v miestach, kde je dnes asi Kalv√°ria. Na hrobe mal ve¬ĺk√ļ kamenn√ļ dosku. Ke√Į cintor√≠n zruŇ°ili, n√°hrobn√Ĺ kame√≤ gener√°la zamurovali do steny kostola pribliŇĺne v miestach, kde vonku odpo√®√≠vaj√ļ jeho telesn√© pozostatky. Kame√≤ je tam dodnes. Po Gajaroch sa Ň°√≠rili povesti, Ňĺe on nechal vybudova¬Ě kostol. ŇĹia¬ĺ v dobe ke√Į sa kostol za√®al stava¬Ě mal iba 5 rokov. Bol vŇ°ak poboŇĺn√Ĺm muŇĺom a katol√≠kom, i ke√Į vojaci z jeho pos√°dky boli mnoh√≠ inoverci.