Gajary

Cezhranièný styk

• November 28th, 2005

Na západných gajarských hraniciach, ktoré boli zároveò štátnou hranicou panoval èulý ruch už od praveku. Umožnova¾i ho brody a neskôr aj most cez rieku Moravu. Bolo takmer pravidlom, že mládež z pohranièia chodila slúži k rakúskym sedliakom, kde spoznávala progresívnejšie formy hospodárenia. Na skusy chodili i synkovia bohatších gazdov, ktorí nebo¾i na službu odkázaný. Sezónní robotníci sa necha¾i najíma najmä cez leto na po¾nohospodárské práce. Èasto pracovali za naturálie: obilie, víno a pod. Neskôr pracovali v rakúskych fabrikách, hlavne v cukrovaroch. Ako takmer na každej hranici i v Gajaroch vznikol èierny obchod – pašeráctvo. Pre niektorých sa stal hlavným zamestnaním, pre iných vášòou pre ktorú riskovali slobodu i peòažné tresty. Pašeráctvo podporovali najmä rozdieli v cených tovaru a legislatíva. Gajary ako pohranièný oblas mali svoju finanènú stráž. V tej dobe hranice nestrážilo vojsko ale finanèná stráž – financi, ktorý podliehali pod ministerstvo financí. Väèšina z nich robila obchôdzku na hraniènej èiare a menšia z ních pracovala na colnici pri moste do Dünkrutu. V roku 1932 bola postavená nová colnícka budova. Financi boli zo strany Gajaranov napádaní. Obecný úrad vydával obèanom zvláštne legitimácie na tzv. malý pohranièný styk (do 20 km). Po februári 1948 sa zaèala hranica uzatvára. Mnoho ¾udí opustilo krajinu. V obciach pri Morave zaèali vznika skupiny prevadzaèov, ktorí za úplatok prevádzali osoby na druhú stranu. Ak sa to nepodarilo tresty boli vysoké. Vtedajšia vláda urèila na stráženie pohranièné vojsko. Vybudovala pohranièné pohranièné útvary a pásno vyhlásila za hranièné pásmo. Neskôr bolo posunuté až po obec a z hranièného pásma urobili pásmo zakázané. Bolo ohradené drôtenými zátarasmi s elektrickým prúdom. Vstup bol len na zvláštne povolenie. Hranièné zátarasy boli odstránené až po revolúcii v roku 1991.

Pohromy obce: Druhá svetová vojna

• November 28th, 2005

Obyvate¾ov Gajár postihla i druhá svetová vojna. Najprv v roku 1938 narukovali na vojnu povinné roèníky mužov, na základe mobilizácie, ešte do bývalej ès. Armády. Odstúpením Sudet sa napätie medzi Nemeckom a Èeskoslovenskom skonèilo a chlapi sa bez úrazu vrátili domov. V septembri 1939 vypukla vojna z Po¾skom a záložníci zase rukovali. Pre slovenských vojakov skonèila skoro a Gajarania sa z nej bez ujmy vrátili domov. O dva roky vypukla vojna zo ZSSR. Bolo povolaných ve¾a záložníkov. Žia¾ nevrátili sa všetci. Èas Slovenskej armády bola prevelená z východného frontu do Talianska ako technické vojsko. Z Gajár ich tam bolo 43. Tu už vypukol domáci odboj proti vláde Mussoliniho a tvorili sa partizánske oddieli. Ani západná fronta však nezostala bez Gajaranov. Medzitým doma vypuklo SNP a mužov mobilizovali do Trnavy. Trnavská posádka odišla do SNP. Tabule s menami tých, èo sa nevrátili sú na pomníku padlých. Front sa pomaly blížil ku Gajarom. Oblohu denne brázdili obrovské skupiny spojeneckých lietadiel, ktoré chodili bombardova nemecké územie. Proti nim vylietavali nemecké stíhaèky a pálili po nich nemecké protilietadlové batérie. Na ochranu proti náletom bola po obciach vytvorená Civilná protiletecká ochrana (CPO), ktorá mala na starosti vyhlásenie poplachu, jeho skonèenie, dozerala aby boli v obci kryty a dbala na zachovávanie zatemòovania. Všetky okná veèer museli by utesnené tak, aby z nich neprenikol ani lúè svetla. Bol Ve¾ký týždeò a nemecké vojská ustupovali k Morave a do Rakúska. Na Ve¾ký piatok a na Bielu sobotu prechádzali Gajarami oddieli unavených maïarských vojakov. Odchádzali tiež smerom do Rakúska. Dòa 1. apríla prešli posledný Maïari a už sa vedelo, že po nich budú nasledova sovietske vojská. Obyvatelia si urýchlene budovali kryty. Zásobovali sa jedlom, prikrývkami a chystali sa na boje, ktoré sú pri prechode frontu nemilou skutoènosou. 4. apríla sa zjavili sovietske vojská v Malackách a veèer prišli už i do Gajár. Piateho o druhej hodine veèer boli Gajary už obsadené a nasledovalo urputné dobíjanie Moravy. Nemci sa totiž stiahli na rakúsku stranu, kde bol železnièný násyp. Tam sa zabarikádovali a odtia¾ potom ostre¾ovali delami sovietov, ktorí útoèili. Granáty dopadali najmä na stred obce. Tri zásahy dostal obecný dom, dva meštianka a dva i dom Jána Dobrovotského. Tuhé boje trvali 12 dní. Prišlo pri nich o život 61 sovietskych vojakov, ktorí boli pochovaný v parku okolo sochy sv. Floriána. Pri prestrelkách zahynulo i 7 obèanov Gajár strelami Nemcov z rakúskej strany. Nieko¾ko dní po príchode sovietskej armády prišli Rumuni. Traja prišli o život a boli tiež pochovaní pri soche sv. Floriána so sovietskymi vojakmi. Rumunské vojská sa tu zdržali až do 14. júna 1945, potom odišli domov. Chovali sa kultúrne. Poriadali kultúrne podujatia, ich styk z obyvate¾stvom bol korektný. Mávali aj svoje bohoslužby. Nemeckých vojakov pochovávali na poli tak ako padli. Po príchode sovietskej armády museli muži chodi opravova komunikácie. Ženy museli vojsku vari, pra a pod. Zároveò sa udiali politické zmeny – zaèala éra socializácie štátu.

Pohromy obce: Prvá svetová vojna

• November 28th, 2005

Bol práve sviatok sv. Anny v tom povestnom roku 1914, keï do slnkom zaliatej dediny prišiel na notariát z malackého služnovského úradu úradný posol, ktorý priniesol mobilizaèné vyhlášky a tajnú depešu pre notára, ktorý otvoril tajnú poštu s prísne tajnou smernicou urèenou pre tento prípad. Bola vyhlásená vojna a mobilizácia. Zvony zaèali zvoni na poplach, ¾udia utekali z po¾a domov nevediac, èo sa robí. No našlo sa ve¾a takých, èo si vojnu predstavovali ako veselé manévre, ktorých sa predtým zúèastòovali. Chodili po krèmách a uliciach vyvolávajúc heslo: Nech žije vojna. Ve¾ké plagáty z výzvou cisára – Mojím národom – nenechávali nikoho na pochybách, že ide do tuhého. Ženy a deti plakali, rodièia sa lúèili zo synmi a mnohí i navždy, lebo 158 Gajaranov zložilo svoje kosti v cudzej zemi. Rodná obec na nich nezabudla, vybudovali im spolu s pomocou amerických spolurodákov pekný pomník odhalený v roku 1922, ktorý pietne udržujú. Návrh vypracoval Kamil Babinec. Na pomníku sú mená i tých, ktorí v roku 1919 nedemobilizovali, ale ostali slúži ïalej a oslobodzova novú republiku. Padli na juhu Slovenska pri vpáde maïarských bo¾ševických vojsk Bélu Kúna. Vojnová nálada èoskoro prešla všetkých obyvate¾ov. Väèšina chlapov narukovala do Bratislavy a odišla na front. Väèšina ich bojovala na Piave, kde ich najviac i zahynulo. Ïalší sa zúèastnili povestného hladového pochodu cez Albánsko a iní skonèili v sibírskych táboroch. Doma sa potraviny pomaly míòali, vojsko rekvirovalo neilen seno a ovos, ale i obilie pre mužstvo. Dedina upadla. Na poliach pracovali do úmoru ženy a deti, mladých ¾udí nebolo a v rokoch vojny 1915 – 1919 bolo iba 47 sobášov. No po návrate vojakov v roku 1919 ich bolo už 82.

Pohromy obce: Povodne a výstavba hrádzi

• November 28th, 2005

Od najstarších dôb bolo povodie rieky Moravy sužované povodòami. Najstarším obyvate¾om Pomoravia, ktorí sídlili na hrúdoch, záplavy vyhovovali, lebo ich bránili pred nepriate¾mi. Horšie to však bolo, keï sa kraj skultivoval, okolie Moravy sa stalo úrodným po¾om s krásnymi lúkami. Vtedy povodne robili po stároèia nesmierne škody. Za nieko¾ko hodín bola znièená celoroèná práca ro¾níkov. Rieka Morava nad Gajarmi vytvára ve¾ký oblúk smerom na západ. V severnej èasti oblúka sa do nej vlieva rieka Rudava, ktorá je v èase jarného topenia snehu a ve¾kých dažïou pre svoje úzke a ve¾mi plytké koryto ve¾mi nebezpeèná. Hladina Moravy je pod úrovòou okolia 120-150 cm, ale Rudavy iba 50 cm. Za spomínaných nepriaznivých podmienok nestaèí bra všetku prichádzajúcu vodu a zaène sa vylieva. Ak sa zvýši hladina vody v Rudave, zvýši sa i v Morave, ktorá vracia vodu svojím prítokom naspä a Rudava sa vylieva rovno smerom na Gajary. Pri menšej povodni voda zaplavovala asi 2/5 chotára. Pri ve¾kých povodniach zaliala, polovicu, ba i väèšiu èas chotára. Dostávala sa už za Karlov majer v Suchohrade, èím sa vytvorilo jedno obrovské, úrodu nièiace, jazero. Voda odplavila pokosené seno, zaliala siatiny, pole bolo dlhú dobu bahnisté, zemiaky vyplavené. Ro¾níkom ostali iba slzy v oèiach a nová úmorná lopota na založení novej úrody. To by nebolo všetko. V roku 1926 bola obrovská povodeò, voda sa dostala až na Rádek, vtekala do domov, pretekla cez izby a stajne. Keïže prišla náhle, vyplavila i dobytok, ošípané, jarabice i vysokú zver, ktorá nemala èas niekam sa uchýli.

Takýchto ve¾kých povodní je v dejinách Gajár zachytených pä. Prvá v apríli v roku 1860, keï už bola úroda zasiata. V tej dobe ešte nebola vybudovaná cesta do Dunkrutu. Voda sa vyliala na široko-ïaleko a trvalo tri týždne, než opadla. Samozrejme zanechala po sebe aj spúš. Obrovské bahniská bránili dlho v novej siadbe, nebolo obilia na siatie, prišiel ve¾ký hlad. Ešte v barinách ostalo množstvo rýb, ktoré sa na dlhý èas stali základnou potravou nešastných obyvate¾ov. Po tejto povodni zaèala výstavba novej cesty cez Gajár do Dunkrutu, aby sa umožnilo lepšie spojenie malackej oblasti z Rakúskom, hlavne z Viedòou. V roku 1874 vystavali cez Moravu most a spojenie bolo hotové. Hoci cestu robili ve¾mi pevnú, viedla cez územie, ktoré voda pravidelne zaplavovala. Rieka povedala svoje aj pri povodni v roku 1875. Nová cesta vyzvorila akúsi prieènu hrádzu v tejto inudaènej oblasti, a preto pri stavbe cesty postavili pä mostov, ktoré tvorili zároveò priepusty pre vodu pri záplavách, aby mohla preteka z jednej strany cesty na druhú. To však málo poznali Moravu. V spomínanom roku sa voda privalila tak prudko, že na niektorých miestach pretrhla i novú cestu a vytrhla z nej i nieko¾kometrové podkladové balvany, ktoré vyplavila ïaleko do po¾a. ¼adové kryhy, ktoré Morava priplavila, ohrozili i nový most. Ten sa však z nasadeným odvážnych chlapov podarilo zachráni. Ve¾mi zlá a životy nièiaca povodeò bola v roku 1879, ktorá j považovaná za najväèšiu a najnebezpeènejšiu okrem spomínanej poslednej c roku 1926. Stála nieko¾ko ¾udských životov.

Ïalšia ve¾ká povodeò pola v roku 1885. Narobila tiež ve¾ké škody, ale všetky prekonala spomínaná povodeò v roku 1926. Vtedy sa tiež pretrhla cesta do Kruty a voda sa jarkami pri ceste dostala až pred kostol. Bolo to božie dopustenie. Pukali domy, dobytok sa topil. Z Malaciek bolo povolané vojsko s èlnmi a pontónmi, aby zachraòovali zo zaplavených domov èo sa dalo. Našastie si povodeò nevyžiadala žiadne ¾udské životy. Obyvatelia Gajár spolu s ostatnými obyvate¾mi moravského pomoravia zaèali s Moravou tvrdý boj, zaèali budova ochrannú hrádzu. Od Kútov až po Devínsku Novú Ves sa združili v jeden spolok, ktoré nazývali Slovenské dolnomoravské vodné družstvo, v skratke MORAVOD. Územie, ktoré malo by touto hrádzou uchránené zabralo skoro celú starodávnu Bratislavskú župu. Úlohou družstva nebolo iba postavenie hrádze, ale i regulácia rieky a meliorácia pri¾ahlých pozemkov. Èlenmi družstva sa stali majitelia pozemkov z inudaènej oblasti. Èlenský príspevok sa platil pod¾a výmery pôdy patriacej do ochraòovaného územia. V priemere to robilo 0,18 Kè od 1 ára pozemku.

Stavba hrádze bola postavená na tri etapy. Dòa 1. septembra 1928 sa zaèala stava prvá èas od Suchohradu po Mýto, ktoré ležalo na ceste vedúcej z Malaciek do Dunkrutu. Tento úsek bol dlhý 4,5km a pracovalo tu vyše 200 robotníkov, ktorí pochádzali najmä z Gajár. Stavba bola zadaná firme Ing. G. Hamburger a syn zo Skalice. Bola drahá a celkový náklad na túto prvú etapu bolo vyše troch miliónov Kè. Podielnici by nikdy nemohli takúto sumu vyplati a preto 85 percent nákadov znášal štát a Slovenská krajina. V roku 1933 sa prikroèilo k 2. etape výstavby, pretože èas ktorá už bola postavená by neposkytovala dostatoènú ochranu. Preto sa z druhou etapou zaèalo od spomínaného Mýta pri krutskej ceste až po ústie Rudavy do Moravy po lokalitu nazývanú Fafrok. Dåžka tohto úseku bola 4,3km a práce stáli 2,2 milióna Kè. Náklady sa znova znášali v rovnakom pomere ako pri predošlom úseku. Aby nemohlo prís pri ve¾kej vode ku spätnému tlaku do Rudavy, aby sa nevyliala na Gajary, postavila sa tretia etapa hrádze èím sa zvýšila plocha chráneného územia na 2 007 ha. Mimoriadna situácia by mohla nasta zo spodných a zrážkových vôd za silných dažïov. Preto bol vybudovaný systém hrádzového potrubia, ktorý odvádzal prebytoèné vody priamo do Moravy. Tento tretí úsek siaha od spomínaného Fafroku až po Malé Leváre. Dokonèili ho za Slovenského štátu. Práce prevzal osobne prezident Slovenskej republiky dr. Jozef Tiso, na ktorého poèes bola pri tejto príležitosti v Malackách ve¾ká slávnos. Je tu ešte nebezpeèie, že by na niektorých miestach mohla prenika voda, ktorú by tlaèila Morava vzdutím naspä. Preto sú tam stavidlá, ktorými sa dá celý systém uzavrie.

Pohromy obce: Polárna žiara

• November 28th, 2005

Kronika zachycuje i na vtedajšie pomery nevídaný úkaz, o ktorom dnes viem, že to bola polárna žiara. Vtedy to bol úkaz – neveštiaci niè dobré. Bolo to v roku sucha a atmosférické poruchy možno sucho i zavinili. Zjavila sa 24.decembra 1719 o 4. hodine ráno. Na oblohe sa ukázali dva ohnivé ståpy, jeden na severe a jeden na juhu. Pomaly postupovali k sebe až splynuli a ostali krvavé. Neskôr sa zasa rozdvojili a vrátili sa na pôvodne miesta. Úkaz trval asi hodinu, èo staèilo na vyvolanie nesmiernej paniky. V rokoch ve¾kého sucha to muselo pôsobi strašne, lebo o polárnej žiare vtedy nikto niè nevedel. Naposledy sa nad Gajarmi zjavila v roku 1938.

• « Previous Page — Previous Entries
• Next Entries — Next Page »