Gajary

Pohromy obce: Ve¾ké suchá a epidémie dobytka

• November 28th, 2005

Starí kronikári spomínajú i obrovské suchá, následkom ktorých bola ve¾ká neúroda a nasledovali epidémie dobytka. Nesmierne sucho, ktoré býva snáï raz za 100 rokov prišlo v roku 1718. Hoci Gajary i okolie sú výdatne zavlažované riekou Moravou, sucho bolo tak ve¾ké, že vyschli všetky studne. Vyschli i moèiare, bariny, moravské ramená i potoky. Obyvate¾stvo pomoravia sa snažili dosta vodu rôznymi kanálmi z väèších riek do menších prítokov. Rieka Morava vyschla nato¾ko, že v Hodoníne mala šírku asi 1 meter. Aby si Moravci ušetrili vodu pre seba, nasypali hlinenú hrádzu, èím sa hladina rieky u nich zdvihla a oni ju mohli púša do svojich prítokov. Morava na dolnom toku vyschla úplne a Záhorie ostalo bez vody. Obyvatelia Gajár a okolia z nižšie položených dedín vyzbrojený lopatami, motykami a krompáèmi sa vybrali k Hodonínu a hlinenú hrádzu rozbúrali. Dostalo sa im aspoò trochu vody na napájanie a pre svoju potrebu. Sucho trvalo potom ešte i ïalej. Pasienky a lúky boli slnkom vypálené, ¾ud zbedaèený. Našastie v lete 1719 výdatne zapršalo a toky sa nasýtili vodou. Inak by bolo prišlo k ve¾kej katastrofe. Rok 1721 bol na dažde už taký bohatý, že po tri roky odpoèinutá zem, teraz výdatne dažïom zavlažená, dala takú ve¾kú úrodu, že nebolo na obilie kupcov.

Pre gajarských gazdov bol ve¾mi nešastný rok 1712. Vypukol mor dobytka. Tak ho síce nazýval kronikár, dnes vieme, že nešlo o klasický mor dobytka, ale snáï iba o antrax, èiže slezinovú sne. Podobná situácia sa opakovala v roku 1717, kedy vraj mreli i ¾udia i dobytok. Bol to rok ve¾kého sucha. Dobytok hynul vtedy, keï ho vyháòali na pašu. Tu ide už nesporne o antrax. Hynuli prežúvavce a kone. Uhynulo 867 kusov. Na akú chorobu mreli ¾udia, to sa zisti dnes už nedá, lebo matriky nehovoria niè podrobnejšie a ani celková úmrtnos nebola vyššia ako inokedy.

Pohromy obce: Požiare

• November 28th, 2005

Okrem požiarov, ktoré spôsobili plieniace vojská a rôzni nájazdníci, zažila obec i nieko¾ko požiarov v mierovej dobe. Najväèší požiar zaznamenal kronikár v roku 1743. Predstavme si èisto ro¾nícku obec. Domy sedliakov sú pokryté slamou, trstinou, šind¾om v domoch sú otvorené ohniská, pri domoch a po dvoroch je uskladnené mnoho vysušeného dreva, v humnách stodoly tiež kryté slamou, plné sena a slamy. Staèila malá iskra, trochu vetra a naraz horela celá dedina. Hoci krá¾ovský dekrét zakazoval drža drevo pri domoch, nestalo sa tak. V spomínanom roku vypukol ve¾ký požiar. ¼udia utekali z domov, bedákali a mali staros ako zachráni seba, svojich starých, deti a povyvádza dobytok. Plamene blèali na všetky strany, obcou sa ozývalo kvílenie, ale pomoci nebolo. Hasièi v tej dobe neexistovali, neboli ani striekaèky, Morava bola ïaleko a malé stružky s trochou vody za obcou nestaèili. Celá obec ¾ahla popolom i z kostolíkom sv. Mikuláša. Keïže nový farský chrám stál na osamelom mieste (to bolo i podmienkou povolenia jeho výstavby) a bol krytý škridlou, oheò doòho neprenikol. Ïalší ve¾ký požiar obce máme zaznamenaný v roku 1873. Zachvátil zase ve¾kú èas obce a zhorelo vyše 150 domov. Od tejto udalosti sa zaèalo viac využíva pokrývanie domov škridlicami a nie slamou.

Pohromy obce: Rakúsko – pruská vojna

• November 28th, 2005

Poslednú vojenskú pohromu zažili Gajary pr prechode pruského vojska Záhorím v roku 1866. Po víazstve na Rakúšanmi U Hradce postupovala pruská armáda k Bratislave. Táto obrovská sila vojska, asi 16 000 mužov, postupovala i na Malacky cez okolité dediny. Tak prišli i do Gajár. Prusi doslova celí kraj vyvraždili. Je o nich známe, že boli ve¾mi hladový – od tej doby sa na Záhorí tomu kto ve¾a je “žerieš ako Praj”.

Pohromy obce: Napoleón

• November 28th, 2005

Ani tento neobišiel Gajary. Prišli sem jeho vojská a usadili sa v Malackách a na okolí. Generálny štáb a oficieri sa usadili v Pálfiovskom kaštieli v Malackách a vojsko sa rozutekalo rabova po dedinách. Takto vyplienili i Gajary a už i tak ožobraèeným ro¾níkom brali i posledný dobytok.

Pohromy obce: Stavovské povstania a Turci

• November 28th, 2005

Šestnáste a osemnáste storoèie bolo obdobím, v ktorom sa odohrávali domáce povstania – obèianske vojny Boèkaja, Thokelyho a Rákociho. Títo ve¾moži, poväèšine zo Sedmohradska, ve¾mi túžili po uhorskej korune a vyvolali rad povstaní, ktoré sa väèšinou odohrali na slovenskom území a vo ve¾kom i na Záhorí. Pluky odbojníkov i cisárskych vojsk križovali Záhorím a keïže mali zaužívaný systém samoobsluhy zásobovali sa na úkor obyvate¾stva. Dnes si už ani nevieme predstavi tieto ve¾ké útrapy sedliakov, ktorých sa nikto nezastal a na ktorých ležala celá archa zásobovania týchto votrelcov. Vojská brali èo videli a všetko èo sa dalo zjes, nako¾ko boli stále hladný. Protihabsburskí povstalci, keïže sami na cisára nestaèili, povolávali si na pomoc Turkov, ktorí sa samozrejme na takéto lúpežné výpravy nedali dlho nahovára. Po bitke u Moháèa v roku 1526, v ktorej padol uhorský krá¾ a na èele svojich vojsk stála väèšina uhorských biskupov, už niè nestálo Turkom v ceste, aby sa nepustili do Uhorska. Poèínali si podobne ako Tatári. Až porážka u Viedne v roku 1683 zaistila mier a ukonèila ich panstvo u nás. V tejto dobe sídlila v Gajaroch vojenská posádka ako predsunutá bašta obrany Viedne. Velil jej barón Rottenhann. Táto posádka sa zúèastnila bojov z Turkami a víazne sa vrátila domov.

• « Previous Page — Previous Entries
• Next Entries — Next Page »