weblog obce na Záhorí
Okolie Gajár bolo plné rôznych màtvych ramien a rybníkov, z ktorých mnohé patrili Štefanovi Mikulovi – vášnivému rybárovi. Celé dni vysedával pri vodách a zabavil sa až do polnoci. Pri poslednom hodení siete mu v nej uviazla velikánska štuka, ktorú len ažko vytiahol. Ani ju nedal k ostatným do vreca, ale celú sie si prehodil cez plecia a šuku niesol v nej domov. Keï prechádzal posledný most pred Gajarmi, poèul spod mosta ¾udský hlas, ktorý volal: „Raro“. V tom sa ozvala šuka na Mikulovom chrbte: “Raro je v mechu, strýc Mikula ju majú v strehu“. Viac nebolo starému Mikulovi treba , rýchlo hodil sie zo šukou na zem a prášil domov ako bez duše. Nuž takto vyrozprávali príbeh dôchodkyne v klube dôchodcov ako si zo starým Mikulom zahrala vodná panna.
Toto porekadlo je rozšírené po celom Záhorí a používa sa pri tej príležitosti, keï sa ¾udia nevedia na nieèom dohodnú, hoci sa o tom dlho dohadujú. No a ako vzniklo? Zaèiatok 18. storoèia bol v znamení ve¾kých neúrod. ¼udia hladovali, nebolo peòazí a tak zaèali kradnú. Z domu utekali najmä mladí ¾udia a skrývali sa po lesoch. Ich sídla boli hlavne severne od Gajár, kde boli tmavé lesy a kde sa mohli dobre poschováva aj z korisou. Aby sa im lepšie lúpilo združovali sa do zbojníckych družín a potom sa nebáli vylúpi hocaký kaštie¾, èi bohatšieho gazdu. Jedna z družín však bola prezradená istým sedliakom, ktorý ich náhodne objavil a oznámil to hajdúchom. Zbojníkov chytili a pozatvárali. Zemepán Pálfi sa chcel sedliakom za to odmeni, chcel im odpusti zosyp deviatku obilia, ale mali sa k nemu osobne do mesiaca dostavi. Rados v mesteèku bola ve¾ká, ale vyskytol sa problém koho tam posla. Chceli ís všetci, každý o sebe tvrdil, že je ten najlepší a najvýreènejší, aby mohol obec zastupova. Rokovanie bolo ažké, nik nechcel ustúpi, každý videl nedostatky na tom druhom. Takto z hádaním prešla i mesaèná lehota a milí Gajarania museli deviatky odovzdáva až do zrušenia poddanstva. Preto tam, kde sa ¾udia nevedia dohodnú sa povie „nuž radzá sa jak Gajarané“.
Bol jednám z prvých uèite¾ov na novootvorenej meštianskej škole. Ako mladý uèite¾ sa pustil do kultúrneho zve¾aïovania obce. Bol ve¾kým športovcom. Spolu z priate¾mi založil v roku 1932 Športový klub Gajary. V roku 1936 inicioval založenie Miestnej skupiny Matice slovenskej, èím sa Gajary dostali do ve¾kej rodiny matièiarov. J. Špánik bol jej dušou. Organizoval divadelných ochotníkov, režíroval divadelné predstavenia i sám úèinkoval ako herec. V škole pri rôznych príležitostiach organizoval programy, písal scénky a výstupy. Bol aktivistom v Jednote Orol a v iných katolíckych spolkoch. O Gajaroch písal do rôznych èasopisov, èím obec ve¾mi popularizoval. Bol aktívny pri každom kultúrnom podujatí. Nezanedbával ani osobné vzdelanie. Svojou usilovnosou získal vysokoškolské vzdelanie stredoškolského profesora ukonèené doktorátom filozofie. Po skonèení druhej svetovej vojny, keï sa znovu zaèína organizova politický život, dal sa na politickú dráhu. Sal sa jedným z lídrov v Demokratickej strane, ktorá ho nominovala na svojej kandidátke na poslanca pražského parlamentu. Po zvolení za poslanca Demokratickej strany bol èlenom jej poslaneckého klubu. Nebol pasívnym poslancom potrebným iba na hlasovanie. Jeho parlamentné reèi boli brilantnou ukážkou zmýš¾ania èloveka, ktorý je oddaný svojmu národu a svojej viere. Spolu s ostatnými poslancami nekompromisne hájil záujmy Slovenska, najmä proti totalite, ktorá sa k nám tlaèila z Èeska. Po februárovom prevrate, keï bola likvidovaná Demokratická strana, zaèala sa jeho životná kalvária. Musel opusti Bratislavu i strednú Školu a na dlhý èas sa presahova do skromného domèeka svojej manželky v Gajaroch. Musel ís manuálne pracova ako obyèajný robotník na jakubovské rybníky. Po ukonèení prác sa stal liaharenským majstrom na hydinárni v Malackách. I tu preukázal svoje organizaèné schopnosti a svoj úsek viedol ve¾mi dobre. Zároveò sa venoval štúdiu a písaniu dejín SNP z h¾adiska kontraverzných poh¾adov. Publikova nemohol. Bol neustále pod doh¾adom ŠtB ako všetci bývalí poslanci Demokratickej strany. Písal scenáre besiedok a estrád pre rôzne organizácie a inštitúcie, èo sa mu stalo osudným. V jednej scénke si totiž dovolil prirovna predsedu JRD k baranovi, ak nevie pre èlenov JRD obstara peniaze. Bola to urážka verejného èinite¾a – bol odsúdený na polroèné väzenie bezpodmieneène. Po rehabilitácii nastúpil za profesora malackého gymnázia, odkia¾ ho povolali ako odborníka do Výskumného ústavu pedagogického. Pracoval na odbore stredoškolského štúdia. Podie¾al sa na tvorbe nových uèebníc a na tvorbe osnov. Nasahoval sa z rodinou do vráteného bratislavského bytu. V Bratislave v roku 1994 zomrel, ale pochovaný je v Gajaroch.
Medzi význaèných gajarských rodákov treba zaradi i slovenského spisovate¾a Štefan Gráfa. Narodil sa v roku 1905, vychodil gymnázium a vzdelanie si doplnil na obchodnej akadémii. Zaèal pracova ako úradník. V rokoch 1938 – 1945 pracoval v Matici slovenskej v Martine ako vedúci jej nakladate¾stva. Po vojne odišiel do Trnavy, kde prevzal funkciu vedúceho nakladate¾stva Spolku sv. Vojtecha. Pracoval tam v rokoch 1948 – 1968, kedy odišiel do dôchodku. Patril do tretej vlny slovenskej poprevratovej literatúry a literárne zaèal tvori už v roku 1934. Prispieval do rôznych èasopisov ako Elán, Slovenské poh¾ady, Živena, Slovenské smery a pravidelne do dennej tlaèe. Pokúšal sa i poéziu, ale èoskoro ju zanechal.
Do literatúry vstúpil v roku 1937 zbierkou noviel V horúcom príboji. Už touto prácou vzbudil pozornos, lebo je plná skutoèných životných príbehov a bola s¾ubná i štylisticky. V roku 1940 vydáva ïalšiu zbierku noviel Žeravý bod. Zobrazoval v nej život súèasnej spoloènosti. Do noviel vkladal i svoje osobné náh¾ady. Spracovával osudy a udalosti slovenských miest a rodín v nepokojných vojnových èasoch. Štefan Gráf neostal iba pri novelách. Po prvých zbierkach nasledujú romány Zápas (1939), Zmätok (1940), Oce¾ové vlny (1942), a Cesta za snom (1942). Tvoril uprostred krvavej vojny, èo zanechalo stopy i na jeho diele. Takmer každý rok vychádza niektorá z jeho kníh. Kritika mu vytkla, že je stereotypný, hoci by sme mohli poveda a zaradi ho i k autorom lyrizovanej prózy. Tematicky sa pohyboval medzi mestom a dedinou, lebo tieto problémy dobre poznal. Vo svojej tvorbe nezaostal ani po skonèení vojny, V roku 1949 vychádza jeho historický román Jur Janošiak èerpajúci z nevysychajúcej studnice legiend o terchovskom rodákovi. Roku 1975 vydalo nakladate¾stvo Slovenský spisovate¾ jeho dielo Nábrežie Františka Jozefa, ktoré obsahuje dve práce. Prvou je oznaèená kniha a druhou Strieborná spona. Je to kniha nesmierne zaujímavá, zaujme každého èitate¾a opisom osudov mladého uèòa Martina zo Záhoria, ktorý tak ako tisíce iných, odchádza do Viedne, kde prežíva svoje osudy. Druhá èas knihy Strieborná spona je nieèím podobná. Odohráva sa v jednom záhoráckom mesteèku. Opisuje jeho stredné vrstvy, najmä remeselníkov, ich životný štýl a mravy. Ukazuje na životný optimizmus a pôvab mladosti humorným spôsobom tak typickým pre rodného Záhoráka.
Avšak Štefan Gráf ako vzdelaný literát nám približoval i tvorbu iných národov. Bol dobrým prekladate¾om. Z èeštiny prekladal diela Šimona J. Baara a Alojza Jiráska, z nemèini W. von Boda a W. Waltroda a oboznámil nás i s talianskou literáturou prekladmi tvorby Edmonda de Amicis a M. Soldatiho. V obci je po òom pomenovaná jedna ulica.
V Gajaroch a na ich okolí bolo sústredené ve¾a vojska. Bola to akási záložná ochrana Viedne pred Turkami. Turecké vojny vtedy prebiehali na Balkáne, a tak tam odvelili aj gajarskú posádku. Velil jej v Gajaroch bývajúci generál barón Alexander von Rottenhann. Generál sa vrátil z bojov víazne a v Gajaroch ho slávnostne privítali. Zomiera 20. marca 1720. Pochovali ho na cintoríne pri kostole v miestach, kde je dnes asi Kalvária. Na hrobe mal ve¾kú kamennú dosku. Keï cintorín zrušili, náhrobný kameò generála zamurovali do steny kostola približne v miestach, kde vonku odpoèívajú jeho telesné pozostatky. Kameò je tam dodnes. Po Gajaroch sa šírili povesti, že on nechal vybudova kostol. Žia¾ v dobe keï sa kostol zaèal stava mal iba 5 rokov. Bol však pobožným mužom a katolíkom, i keï vojaci z jeho posádky boli mnohí inoverci.