Gajary

Významní gajarania: Dr. František Krammer

• October 9th, 2005

Jednou z významných osobností osvietenskej doby, pre nás takmer úplne neznámou, bol gajarský rodák dr. František Krammer. Narodil sa 3.decembra 1748 v Gajaroch. Bol ve¾mi nadaný mladík, ktorý sa chcel sta kòazom. Svoje štúdia zaèal v Bratislave, pokraèoval v Trnave, Ostrihome a vo Viedni na známom Pázmaneu. Bola to teologická inštitúcia – univerzita, ktorú založil ostrihomský arcibiskup a kardinál Peter Pazmáò. Študovali na nej najlepší žiaci ríše a absolvent tejto vysokej školy mal v cirkevnej hierarchii vždy nádej na postup. Prešiel všetkými akademickými funkciami. Zaèal ako asistent, potom bol profesorom a nakoniec sa stal i rektorom na univerzite. V roku 1771 dosiahol diktorát filozofie a teológie. Tento uèený Gajaran sa stal známym svojími literárnymi dielami, ktoré vydal pod názvom Institutiones histotiae litteratiae theologicae – Základy teologickej literárnej histórie a Tractus de religione – Pojednanie o náboženstve. Boli to diela historicko – filozofické – náboženské, ale neboli len èiste teoretické. Zdôrazòovali význam prostého veriaceho ¾udu. Jeho diela sa stretli v niektorých kruhoch s negatívnym ohlasom, no napriek tomu slúžili na spomínanej univerzite ako pomôcky. Keïže bol uznávaným osvietenským uèencom, zaujímal sa oòho i cisársky dvor, ktorému vtedy vládla Mária Terézia, potom jej syn Jozef II. Vymenovali Krammera za poradcu s titulom tajného radcu a stáleho poradcu cisárskeho dvora. Cisár s ním konzultoval svoje reformy. Nástupcovia na cisárskom tróne po Jozefovi II. mu neboli tak priate¾sky naklonení, najmä cisár František. Tento ho úradne dal i sledova. Preto odišiel z Viedne a v roku 1808 sa stal nitrianskym arcidiakonom a 1817 i ve¾prepoštom v Trnave. Tam zomrel 23. októbra 1818. Je pochovaný pod kaplnkou Zázraènej Panny Márie. Keïže bol zámožným èlovekom, pred svojou smrou založil viacero fundácii na podporu nemocníc a chudobných kòazov.

Významní gajarania: Ján Salix de Ferbeltall

• October 9th, 2005

Z gajarských rodákov azda najväèšieho významu dosiahla rodina Salixovcov. Salix znamená po latinsky vàbu. Vo vtedajších dobách bolo módou, že slovenskí vzdelanci si svoje mená polatinèovali. Rod Vrba blo zámožný a keï sa im zaèiatkom 17. storoèia narodil syn Ján a prejavil ve¾ké nadanie, mal možnos dosta sa na štúdium. Študoval na univerzitách doma i v zahranièí. Ovládal viacero reèí. Najprv sa stal rakúskym dôstojníkom. Vojenský život ho neuspokojoval, preto vstúpil do rádu cisterciánov, kde vyštudoval teológiu. Prijal kòazské svätenie a keïže v Gajaroch sa uvo¾nila fara, stal sa v roku 1647 gajarským farárom. Po jednoroènom úèinkovaní sa vzdáva fary a uchádza sa o velehradské opátstvo.

Dòa 21. apríla 1650 blo zvolený a krá¾ovský zástupva ho 20.novembra uviedol do úradu. Vtedy sa zaèala jeho cirkevná kariéra. Už o tri roky neskôr ho menuje krá¾ Ferdinand opátom v Cukarde v Uhorsku, kam i presídlil. Neskôr sa vzdal opátstva a odišiel do Gajár ku svojmu bratovi Pavlovi. V roku 1658 bol vymenovaný za titulárneho biskupa v Pätikostolí, lebo územie bolo pod vládou Turkov. Zvolili ho za farára do Skalice, kde sa stal dekanom. Poèas pobytu v Skalici dostal potvrdenie na Pätikostolské biskupstvo a ïalšie vymenovanie za ostrihomského kanonika a gemerského arcidiakona. Tieto hodnosti mu prinášali i ve¾ké finanèné zisky. Zo Skalickej fary mal výnos 500 zlatých. Biskupské majetky dal do prenájmu za ïalších 200 zlatých a turecký koberec. Skalièania s ním však neboli spokojní a pri novoroènej vokácii v roku 1661 mu vytkli, že žiada ve¾ké peniaze od pohrebov chudobných ¾udí. Ako mnohostranný cirkevný hodnostár bol krá¾om Ferdinandom III. V roku 1656 povýšený do zemianskeho stavu s predikátom de Ferbetall. Jeho zemiansky armales, úplne zachovalý, je v opatere farského úradu. Z neho sa dozvedáme, že titul dostal za ve¾ké zásluhy, ktoré si rodina Salix získala. Zemanstvo bolo udelené i jeho bratovi Pavlovi a jeho synom Christoforovi, Jurajovi a Karolovi. Farár – dekan – opát – biskup zomrel v Trnave dòa 8. júla 1668. Pochovaný je v Trnave vo farskom chráme sv. Mikuláša pri oltári sv. Doroty.

Èlen rodiny Gašpar Salix de Farbeltall bol banským kapitánom v Banskej Štiavnici. V testamente zanechal pre gajarský chrám dve fundácie. Jedna na 500 zlatých bola na sv. omše a druhá na 500 zlatých pre gajarských žobrákov pod podmienkou, že ju bude ma na starosti gajarská obec. Pavol Salix de Farbeltall sa stal v roku 1721 prvým poštmajstrom v Malackách. So svojimi maloletými demi je pochovaný v kryptách františkánov v Malackách. Jeho vdova Alžbeta Salix prevzala po òom malackú poštu. U malackej farnosti mala dlh 200 zlatých, ktorý nevedela splati. V Malackách mali i nejaké pozemky. Ïalší z tohto rodu Ján Salix de Farbeltall bol zase od roku 1724 poštmajstrom v Moravskom Sv. Jáne.

Táto rodina upadla v Gajaroch do zabudnutia a už ani nevieme, kde stál ich zemiansky dom. Poznáme iba ich erb, ktorý má na modrom poli leva držiaceho v pravej labe španielsky kríž.

Významní gajarania: Dominik Skutecký (1849 – 1921)

• October 9th, 2005

Mydlárstvo bolo kedysi výnosným remeslom a dobrou živnosou. Živila sa ním v Moravskom Sv. Jáne aj rodina Skuteckých, ktorá sa zaèiatkom 19. storoèia presahovala do Gajár. Tu sa im 14. februára 1849 narodil syn, ktorému dali meno Dominik. Rodina bola poèetná, ale statoèná práca ich staèila uživi len do smrti otca rodiny. Dominik mali iba 4 roky keï otec zomrel. Matka už nestaèila udrža v chode mydláreò, živnos i s domom predala a odišla do Viedne, kde sa živila v chudobnej štvrti krajèírstvom. Napriek tomu si deti vychovala a èoskoro sa samé postavili na nohy. Mladý Dominik mal krásne písmo a vedel i pekne ma¾ova. Preto ho èasto navštevovali viedenské slúžky, sluhovia a vojaci, èo nevedeli písa, aby im napísal list pre ich milých. Dominik písal a prikreslil aj nejaký obrázok. Zo zarobenými grajciarmi pomáhal i mamke. Kreslil malé obrázky, ktoré predával, èo mu umožnilo študova. Uèil sa dobre, vynikal ako kresliar. Profesor kreslenia mu poradil, aby sa dal na umelecké štúdium. Ako 15 roèný mládenec zaèal u viedenského sochára Maixnera, ale ten ho využíval na rôzne domáce práce, a preto od neho odišiel.

Vïaka svojmu ve¾kému talentu a pomoci príbuzných podarilo sa mu dosta sa na viedenskú Akadémiu výtvarného umenia. Zaèal v prípravke historickej ma¾by u profesora Balaasa, Engherta a Wurzignera, ktorí spoznali jeho ve¾ký talent. Prijali ho na riadne štúdium do špeciálky historických malieb. Ako diplomovku nama¾oval monumentálnu kompozíciu – Cisár Maximilian diktuje svoje pamäti. Dielo bolo tak pozoruhodné, že akadémia mu udelila trojroèné štipendium 400 zlatých roène na pobyt v Benátkach. V prípravách na Benátky mu náhle v roku 1867 zomiera jeho milovaná matka. Dominik odchádza do Benátok, kde na benátskej akadémii ïalej študuje historické maliarstvo u profesora Pompea Malmettiho. Poèas štúdia neúnavne ma¾oval, ale i predával svoje diela, takže jeho obrazy z tohto obdobia visia, možno i nepoznané, v palácoch mnohých bohatých vtedajšej doby. Benátske štúdium mu dalo nesmierny impulz do života. Jeho paleta sa stala akoby fotografickým aparátom histórie.

Z Benátok cestoval po Taliansku, navštevoval galérie, robil kópie a spoznával krásu starého maliarstva. Bol ve¾mi šetrný, lebo sa chcel ïalej vzdeláva i na iných vysokých školách. V roku 1970 sa jeho štipendijný pobyt v Benátkach skonèil. Plný nádeje odchádza do Mníchova študova moderné maliarstvo. Ve¾mi sklamaný sa však vráti do Viedne ku svojim súrodencom, kde pracoval do roku 1875. Opustil žáner historických malieb a s úspechom sa venoval portrétom. Bolo vtedy módou dáva sa portrétova u Skuteckého, dôsledkom èoho bol vždy dobre hmotne zabezpeèený. V tomto období navštívil nieko¾ko krát u Záhorie, svoje rodné Gajary, kde zaèal ma¾ova krajinky. V roku 1872 vznikol jeho ve¾mi úspešný obraz – Krajina pri Zohore, ktorým sa mladý Skutecký preslávil i ako krajinkár.

Našetrených 600 zlatých mu umožnilo cestu do Benátok po druhý krát, kde sa už ako známy maliar v roku 1876 usadil. Pretože historické obrazy pomaly vyšli z módy a nastala doba žánrových obrazov a portrétov, Skutecký sa dal na túto tvorbu. Bol vynikajúcim maliarom, mal odporúèania bohatého sveta, takže o odbyt svojich obrazov nemal núdzu. Ve¾mi dobre zarábal a èoskoro si nadobudol slušný majetok. Po desiatich rokoch usilovnej práce a pobytu v Benátkach, keï sa cítil dostatoène finanène zabezpeèený, rozhodol sa oženi. Odišiel na Slovensko a v Banskej Bystrici si našiel nevestu, s ktorou sa v Bratislave zosobášil. Vtedy netušil, že sa takto pripúta k rodnému Slovensku. Presídlil do Banskej Bystrice, kde to ahalo najmä jeho manželku a tu našiel dostatok síl aby od línie zaèatej v Benátkach a pokraèujúcej doma èasom odstúpil. V roku1889 ma¾uje svoj známy rozmerný obraz – Trh v Banskej Bystrici, na ktorom je mimochodom aj jeho manželka. Vyh¾adával námety zo života detí pánskych rodín i dôstojníkov, ale pomaly a isto prechádzal do iného žánru. Zaèal ma¾ova horehronský ¾ud a robotnícke prostredie v medených hámroch v dielòach kotlárov, èo bola téma, u vtedajších maliarov ve¾mi neobvyklá. Tak vznikli práce ako Tavenie medi (1901), V medenom hámri (1907), Kotlár (1910), ažký zárobok (1912) a dlhý rad ïalších. Hutníci a výrobcovia kotlov sú zobrazovaní jednoducho, ale pravdivo, èo vtláèa jeho obrazom pocit, ako by sa pozerajúci ocitol priamo v týchto dielòach. Oèaroval ho i pestrý a èulý život na trhoviskách Banskej Bystrice, lebo im venoval i ïalšie svoje práce ako Trhovkyòa (1905), zeleninový trh v Banskej Bystrici (1907).

Zúèastnil sa na mnohých medzinárodných výstavách, kde všade jeho práce vzbudzovali ve¾kú pozornos. Bohužia¾ väèšina jeho diel je za našimi hranicami. Bol to gajarský rodák ktorý azda najviac svoju rodnú obec preslávil. Zomrel v roku 1921 v Banskej Bystrici a gajarania po òom pomenovali aj jednu z ulíc, kde sa nachádza jeho rodný dom.

Obecný erb a farby obce

• October 9th, 2005

Kostol, ktorý stál kedysi na mieste dnešnej sochy svätej Trojice, dal podnet k názvu vtedajšej farnosti – Farnos sv. Mikuláša. Tak sa dostal sv. Mikuláš do gajarského erbu už ve¾mi dávno. Na erbe obce sv. Mikuláš drží v ¾avej ruke biskupskú berlu a v pravej roke sú knihu, na ktorej sú tri gule – chleby. Erb schválila Heraldická komisia Ministerstva vnútra SR. Návrh výtvarne spracoval Ladislav Èisárik.

Obecná zástava má pä pruhov, z ktorých prvý a posledný sú zelenej farby, druhý a štvrtý žltej (zlatej) farby. Prostredný pruh je biely (strieborný). Keïže ide o obec vo¾ný koniec má tri štipce, èiže dva zástrihy, na rozdiel od od zástav a vlajok miest, ktoré majú iba jeden zástrih.Farby zelená, biela (strieborný) a žltá (zlatá) sú farbami obce.

Základné informácie

• October 9th, 2005

Poèet obyvate¾ov: 2 762
Rozloha: 5 050 ha
Starosta: ing. Peter Tydlitát

Najstaršia zmienka
Tradovalo sa a písalo, že najstršia zmienka o Gajaroch je z 1. mája 1373. Tento dátum má pochádza z listimi krá¾a ¼udovíta I. Táto listina však bola zle èitate¾na a historici rok zle preèítali. Prvá zmienka o Gajaroch je z roku 1377. Nazývali sa GAYWAR. Z toho istého roku pochádza aj doklad v maïarèine, kde sa Gajary nazývajú Euereghaz (po maïarsky “starý dom”). Ïalšia zmienka je z roku 1380, tu sa nazývajú po maïarsky Ewregre a Gayer po nemecky. Vroku 1460 sú to už Gayary. Ïa¾šie názvy: Gayer(1548), Gayary(1561), Gaiar(1634), Gajare, Gajaring.

• « Previous Page — Previous Entries
• Next Entries — Next Page »