Gajary » archive for April, 2007

Národopis: Hody

  • April 14th, 2007

Nielen rodinné udalosti, ale i sviatky mali svoje zvyklosti. Chýr o gajarských hodoch sa niesol široko-ïaleko. Odbavovali sa 20. augusta, v deò Zvestovania Pane Márii, ktorej je chrám zasvätený. Dnes, keï väèšina ¾udí dochádza do zamestnania, sa svätia najbližšiu nede¾u. Hody niesu záležitosou len miestnych obèanov. Pretože Gajarania sú roztratený po celom svete snažia sa aspoò tento deò preži vo svojom rodnom hniezde v kruhu svojich blízkych, príbuzných a známych. Hostia však prichádzajú i z blízkeho okolia – najmä mládež, ktorá sa teší na tancovaèku. Niekedy sa to nezaobíde bez potýèky. Najväèšiu rados však prežívajú deti. Kolotoèe sa toèia celý deò, hudba sa rozlieha po dedine a nechýbajú ani krámky s rozliènými lákadlami, kde utrácajú svoje našetrené peniaze. Na hody sa však treba pripravi, aby bolo hosom èo ponúknu zajes a vypi. Mnohé gazdinky vypekajú zákusky a koláèe po celý týždeò, zamestnané ženy ich už dnes kupujú v cukrárni. Kedysi trvali hody v Gajaroch tri dni, prý deò sa domáci venovali hosom, aby sa dobre cítili. Na druhý deò však hody patrili im. Na tretí boli už len hodky.

Národopis: Obytné domy

  • April 13th, 2007

Príèní domy majú do ulice viac izieb. Najzaujímavejšie sú ve¾ké roz¾ahlé sedliacke domy. Z gánku (chodby uprostred domu) sa vchádza obojstranne do predných i zadných izieb a do kuchyne. Vpredu vyúsuje gánek na ulicu vzadu do dvora. Domy sú obyèajne stavané do L. Do ulice sú obývacie izby, za nimi kuchyòa. V dlhšej èasti do dvora sú komory, maštale, kôlne, údiareò a chlievy. Na konci bol okou pre voz. Vo dvore majú Gajarania skoro v každom dome letnú kuchynku, ktorá je akousi špecialitou. Pôvodne v nej varili pre domáce zvieratá. Sedliacky dom uzatvára vpredu široká brána, ktorou sa vchádzalo do dvora zo záprahom. Napojená na susedný dom vytvára uzavretý celok. Napokon bolo ve¾a malých domèekov – chalúpok, ktoré mali do ulice jednu izbu, za òou malú kuchynku, komoru, vo dvore mašta¾ku pre kozu, kurín èi chlievik pre ošípanú, prípadne i králikáreò. Milovníci holubov mali vo dvoroch holubníky na vysokých ståpoch. Húru – povalu nad obytnými miestnosami, komorami i mašta¾ami používali na uskladòovanie nepotrebných vecí. Vydláždené tehlami slúžili i na uskladòovanie obilia, ktoré sa vo¾ne sypané dobre presúšalo. V bohatých domoch bola i jedna z izieb ako parádní izba, do ktorej vodili vzácne návštevy hlavne na hody. V niektorých domoch mali pre rodièov výminku. Bola to izbièka s kuchynkou a komorou. Pri odovzdávaní majetku deom s totiž gazda vymínil, že bude ma vlastné obydlie a starostlivos, zo strany dedièa, ktorému odovzdával celý majetok. Po smrti rodièov prenajímali izbièky hoferom, t.j. nájomníkom. Kedysi to bolo poddaný bez pôdy, neskôr chudobný ¾udia. Zem – poduaha bývala ozaj zemou. Urobená z udúsanej žltnej hliny miešanej s plevami sa musela èasto vymazáva. Ešte v roku 1932 ju malo asi 30 percent domov. Neskôr sa podlahy dláždili tehlami, ktoré sa posýpali na nede¾u pieskom. Po nich prišli na rad drevné dlážky, ktoré sa dnes nahrádzajú parketami èi rôznymi podlahovými krytinami. Stropy sa robili drevené – doštené uložené na silných trámoch – hradách. Bývali pekne vyrezávané s letopoètom a iniciálkami gazdu, ktorý dom postavil. Na trámy sa vešali tanieriky, džbánky a obrázky. Priestor medzi trámami a stropom slúžil na uskladnenie kníh, èasopisov, kalendárov a pod. V jedálenskej miestnosti bola zvyèajne pekne vyrezávaná, ma¾ovaná, rohová lavica, pred ktorou bol podobne zhotovený stôl. Na stenách viseli obrázky svätých, medzi oknami kríž, na boku zrkadlo a v jednom kúte rohová skrinka, ktorej sa hovorilo kaslièka, do ktorej ukladali písacie potreby, doklady, peniaze a modlitebné knižky. V izbe, kde sa spávalo, bola väèšia poste¾ pre manželov, postele pre rodièov i deti, truhlice na sviatoèné šatstvo (kroj). Bývali pekne ma¾ované. Nechýbala ani šublátková truhlica, t.j. truhla z ve¾kými zásuvkami na prádlo, ruèníky, vlniaky a drobné èasti odevu. Prípadne do nej zamykali peniaze, cennejšie veci, dôležité doklady. Skrine dnešného typu prišli do módy neskôr, pretože nezodpovedali vtedajším potrebám. Nad poste¾ami mávali v niektorých domoch byduo (bydlo). Bola to dlhá húla na odkladanie denného šatstva, kožuchov, èižiem, perín a podobne. Postele zastlané perinami bývali prikryté vyšívanými prikrývkami, ktoré si nevesty prinášali do výbavy. Na vykurovanie miestnosti slúžila v kúte stojaca kach¾ová pec, na ktorej obyèajne spávali deti. Za domami sa rozprestierali humná zo stodolami. Pod¾a starých cisárskych predpisov sa mohli stodoly kôli požiarom stava iba mimo obytných èastí. Stáli v radoch za humnami. Na ich výstavbe prevládalo drevo.

Národopis: Jedlá

  • April 12th, 2007

Hovori o tom, èo sa v Gajaroch jedáva dnes, nieje aktuálne ani potrebné. Kedysi mala každá obec, alebo urèitý kraj, svoje špeciálne jedlá. Bývali to jedlá skromné, sýte ale zdravé. Zachoval sa opis len niektorých z nich. Raòajky (sòídaòí) pozostávali zo zasmaženej polievky, alebo vareného mlieka z chlebom. Na desiatu sa jedával chlieb zo starým syrom, èo sa niekedy zapíjalo borovièkou. V nede¾u na obed sa varila polievka z údeného mäsa, ktoré sa jedlo zo zemiakovou omáèkou. Vo všedný deò to bývala polievka z fazule, hrachu, šošovice, polievka zeleninová, zemiaková, zelé (kapusta), makové slíže, alebo škubance zo zemiakového cesta, slížièky na krupici, jahlová kaša s oškvarkami, krupièná kaša, knedle z omáèkou a pod. Ob¾úbené boli pirohy plnené slivkovým lekvárom a posypané makom. Èasto s k polievke podávalo iba peèivo. Piekli sa tašky zo zemiakového cesta posypané krupicou, ktoré boli ve¾mi chutné, lekvárové osúchy, ktoré vymizli z pecami, douky peèené na platni posypané makom, oškvarkové pagáèe a pod. Sviatoèné peèivo boli kugle (bábovky), na Vianoce pletenky – cauty. Na fašiangy sa pražili šišky. Svaèina bola skromná. Najèastejšie to bol krajec chleba potretý bravèovou masou (masný chléb). Veèerali sa zvyšky od obeda, ale najèastejšie zemiaky alebo zemiaková kaša posypaná oškvárkami, alebo upraženou cibu¾kou, k èomu sa popíjalo èerstvo nadojené mlieko. Chlieb sa piekol z chlebovej múky (ražnej) na celý týždeò. Piekli ho doma vo vlastných peciach alebo u pekára. Dôležitou zložkou dedinskej potravy bolo bravèové mäso z ošípaných, ktoré si samy dochovali. Okrem itrnièek (jaternice) a prešburstu (tlaèenky) na rýchly konzum museli mäso zakonzervova, tak aby vydržalo èo najdlhšie. Konzervovali ho údením. Dlho ho moèili v rôsole a údili v komínoch, ktoré mali na tieto úèeli postavené. Peèénky a oškvárky zalievali do masti a ukladali do studenej komory, kde uskladòovali i sáduo v drevených geletkách. Pretože Gajarania sa èasto zdržiavali v Rakúsku, ovplyvnilo to èasom i spôsob ich stravovania. Mäso ktoré predtým èastejšie varili zaèali vypráža (viedenský rezeò – šnicla), zaèali pi na raòajky kávu, alebo èaj a v ich jedálnièku pribudla ryža, biele peèivo, zákusky (pocheraje) a pod. I popíjanie zmenilo svoj charakter. Miesto starodávnej borovièky konzumuje sa dnes množstvo rozlièných liehových nápojov, najèastejšie však vodka, alebo koòak, víno a v lete ve¾ké množstvo piva. Kedysi sa pivo varilo i v Gajaroch (štvr Pivovár).

DSL pripojenie v Gajaroch?

  • April 12th, 2007

V Gajarských novinách sa objavila nasledovná výzva:

Žiadame záujemcov o pripojenie na internet prostredníctvom T-Com DSL, aby svoj záujem nahlásili písomne na Obecný úrad Gajary do 15.04.2007, z dôvodu podmienky minimálneho limitu napojenia na internet

Národopis: Svadba

  • April 11th, 2007

Najdôležitejšou udalosou v rodine bola svadba. Mala svoje pravidlá, ktoré sa museli zachováva. Tešili sa na òu starí aj mladí, dokonca aj tí ktorí sa jej nezúèastnili. Vstup do stavu manželského zaèínal námuvami a propíjaním. Keï už bola ruka v rukáve, vybral sa ženích z rodièmi k rodièom svojej vyvolenej na námuvy, aby sa dohodli na jej vene a dátume svadby. Keï sa nedohodli, hoci sa mladí mali radi, nebolo zo svadby niè. Mnoho manželstiev sa uzatváralo z rozumu. Mladí sedliak h¾adal ženu nielen pracovitú, ale bol rád keï i nieèo vyženil. Ve¾akrát staèilo k sobášu, keï mali v susedstve role, ktoré mohli spája. V dedine boli i ženy, ktoré chodili mladé páry namúvat. V dome mládenca vychva¾ovali dobré vlastnosti dievèaa, v dome dievèaa potom prednosti chlapca. Nezaobišlo sa to bez pohostenia. Ak sa námuvy podarili bola i dobrá odmena. Keï už bol deò svadby urèený, išli mladí na faru o ohuášky. Po zaplatení taxe ich pán farár po tri nedele zhodil z kancla, t.j. ohlásil ich úmysel vstúpi do stavu manželského. Vyzval veriacich keby vedeli o nejake zákonitej prekážke, pre ktorú sa manželstvo nemôže uzatvori, aby ju ohlásili na farskom úrade. Medzitým sa konali prípravy na svadbu. Ženích si vybral dvoch družbov – staršieho za svoju rodinu, mladšieho za nevestinú. Po tretej ohláške ženích so starším družbom pozývali svadobníkov. Pozývalo sa veèer zabúchaním na okno a vyrieknutím pozývacej formulky. Pozývali svadobníkov z oboch strán. Druhý raz pozývali už len družbovia. Sobáš a svadobné veselenie bývali najèastejšie v utorok. Svadba trvala 1-3 dni pod¾a toho, ako si kto mohol dovaoli. Tesne pred sobášom pozývali hosov na svadbu tretí raz, èo bolo zvyèajne povinnosou družièiek. Svadobníci zhromaždení u ženícha vybrali sa v sprievode hudby pre nevestu, kde ich èakali zamknuté dvere. Starší družba sa musel obraca, aby vtipne odpovedal na figliarsko otázky. Ešte i po otvorení dverí ho èakala povinnos vybra pre ženích a tú pravú spomedzi mladých dievèat i starých žien, ktoré mu predvádzali. Predviedli ju na žiados ženícha, po èom nastala odobierka od rodièov. Snúbenci si pok¾akli, poprosili rodièov o odpustenie a požehnanie do budúceho života. Ženích poïakoval rodièom svojej vyvolenej za jej vychovanie, èo sa neobišlo bez såz. V sprievode hudobníkov sa vybral sprievod do kostola. Družbovia krepèili a juchúkali. Nechýbali ani miestny po¾ovníci, ktorí sprievod doprevádzali stre¾bou a zvedavci, ktorý lemovali cestu, kadia¾ sprievod prechádzal. Po sobáši bola ofera, na ktorú si nevesta vypýtala peniaze od ženícha, aby v rodine nosiua kasu ona, nie muž. Zo sobáša odchádzali na faru na zápis. Pán farár zapísal novomanželov do sobášnej matriky. Vïaka týmto zápisom môžeme dnes sledova sobáše našich gajarských predkov po nieko¾ko storoèí. Napokon po vyprevadení nevesty a jej hosov odišiel ženích v sprievode svojich pozvaných domov. Každý si hostil svojich hosov sám. Darov nedostávali mladomanželia to¾ko ako dnes. Krsná maci darovala ženíchovi vyšívanú koše¾u a lajbl, nevesta dostala od svojej krsnej pekný èepiec. Odznakom nevesty a ženích býval rozmajrín. Ak bola svadba iba jeden deò, zaèepèili nevestu hneï po obede v dome jej krsnej matere. V sprievode haškov (šaškov, maškár) ju viedli k ženíchovi, ktorí si ju musel kúpi. Cena ktorú za òu pýtali bola i nieko¾ko tisíc zlatiek, no nakoniec, ju predali za 1-5 zlatiek. Aby bolo pri tom veselšie vystrájali rôzne žarty. Predaj dôkladne zapili. Nevesta sa pobozkala z novou mamou, èím ju táto prijala do svojho domu. Pri hostine, ktorá nasledovala, starší družba vyberal pre novomanželov do vena peòažné dary na tanier z rozmarínom. Dnes vyberá do vínka obyèajne strašia družièka. V mene nevesty a ženícha poprosí svadobníkov o peòažný príspevok, ktorý vysype neveste do klína. Kedysi navyberal družba pár zlatiek, dnes sú svadobný hostia štedrejší. Peòažné dary bývajú vysoké, èo je pre mladomaželov na zaèiatok dobrá pomoc. Kuchárky zase vyberali do žufánka na popáleniny, ktoré vraj utàžili pri chystaní svadobnej hostiny. Chudobní chuapci lozili pod stolmi a pýtali od svadobníkov koláèe, èo bolo tiež dôvodom na žartovanie. Veèer dávali ženích s nevestou muádenské. Lúèili sa so svojimi kamarátmi a svojim slobodným životom. Tancovalo sa vo dvore, alebo pred domom na ulici. Ak bola svadba dva dni, èepèenie nevesty, jej odovzdávanie a predaj ženíchovi sa konali až v tento deò. Ráno chodili družbovia po svadobèanoch, pozbierali u nich rôzne predmety, ktoré si museli pri licitácii vykúpi. Výkupné samozrejme prepili. Okrem toho privážali na tragaèi starších obèanov, ktorým sa už na svadbu nechcelo ís. Cestovné však nebolo lacné. Zastávka bola pri prvej krème, kde sa museli poriadne udrie po vrecku. Až teraz nastala u ženícha ve¾ká hostina. Podával sa poléfka, hovjazí maso, veprové maso ze zelím, suché peèenky a saláty, omáèky, medovníkym syrovníky a pálené. V nede¾u po svadbe sa schádzali ešte hlavní svadobèania k prátelskému objedu. Po svadbe prevážali na voze nevestinu výbavu, bývala to spravidla ma¾ovaná truhlica so šatstvom a bielizòou, tiež poste¾ s perinami, èo sa dialo za pozornosti celej rodiny.