weblog obce na Záhorí
Toto porekadlo je rozšírené po celom Záhorí a používa sa pri tej príležitosti, keï sa ¾udia nevedia na nieèom dohodnú, hoci sa o tom dlho dohadujú. No a ako vzniklo? Zaèiatok 18. storoèia bol v znamení ve¾kých neúrod. ¼udia hladovali, nebolo peòazí a tak zaèali kradnú. Z domu utekali najmä mladí ¾udia a skrývali sa po lesoch. Ich sídla boli hlavne severne od Gajár, kde boli tmavé lesy a kde sa mohli dobre poschováva aj z korisou. Aby sa im lepšie lúpilo združovali sa do zbojníckych družín a potom sa nebáli vylúpi hocaký kaštie¾, èi bohatšieho gazdu. Jedna z družín však bola prezradená istým sedliakom, ktorý ich náhodne objavil a oznámil to hajdúchom. Zbojníkov chytili a pozatvárali. Zemepán Pálfi sa chcel sedliakom za to odmeni, chcel im odpusti zosyp deviatku obilia, ale mali sa k nemu osobne do mesiaca dostavi. Rados v mesteèku bola ve¾ká, ale vyskytol sa problém koho tam posla. Chceli ís všetci, každý o sebe tvrdil, že je ten najlepší a najvýreènejší, aby mohol obec zastupova. Rokovanie bolo ažké, nik nechcel ustúpi, každý videl nedostatky na tom druhom. Takto z hádaním prešla i mesaèná lehota a milí Gajarania museli deviatky odovzdáva až do zrušenia poddanstva. Preto tam, kde sa ¾udia nevedia dohodnú sa povie „nuž radzá sa jak Gajarané“.